Hrebeňovka, ktorá stále prekvapí
Kedykoľvek túto trasu prejdem, cítim si nohy. Sémanticky teraz nemierim na istú „vôňu“, keď si večer po celom dni vyzujem vibramy a všetky živé tvory sa diskrétne vzdialia, ale na slastne príjemnú bolesť v kolenách a lýtkach, ktorá opäť signalizuje víťazstvo. Keď sa prejdem z Turne do Hrhova a zdolám hrebeňovku, spomeniem si na slová z piesne Tisíc mil. Tento turistický chodníček ma totiž stále nachytá… Akokoľvek som rozchodená a kondične pripravená.
V škatuľke na kolesách
Začiatok výletu je vždy rovnaký. Košická vlaková stanica o šiestej ráno, maličký vláčik do Turne nad Bodvou pripomínajúci zápalkovú škatuľku na kolesách. Cestou vychádzajúce slnko, zadymené železiarne, rozospaté tváre robotníkov, ktorí buď čítajú čerstvú tlač alebo prežúvajú posledné sústo raňajok pred nástupom do práce. Pár minút po siedmej sa táto vlaková atmosféra končí výstupom na stanici v Turni nad Bodvou. Smer – Turniansky hrad, ktorý vyzýva k opätovnému dobytiu.
Škodoradostný začiatok
Ak si tento výlet naplánujete počas školského roka a patríte k škodoradostným typom, prídete si na svoje. Krížom cez dedinu budete v tomto čase míňať niekoľko znechutených školáčikov, ktorých môžete podporiť škodoradostno-zlomyseľným úsmevom. Alebo poľutovať ich.(?) Postupujúc po modrej značke sa o niekoľko minút toto divadlo škodoradosti končí a privíta vás kamenná cestička na Turniansky hrad. Mierne stúpanie popri záhradkách s lákavo plodnými ovocnými stromami nahýnajúcimi sa cez oplotenie k hladnému turistovi, menší adrenalín a zvýšená rýchlosť smerom hore. To všetko nebude trvať dlhšie ako dvadsať minút.
Aby ste nešli do hája
Na plošine s rázcestím sa môžete rozhodnúť. Cesta k zrúcaninám nezaberie viac ako dvadsať minút turistickej chôdze. Ak vás zrúcaniny hradu nezlákajú, môžete pokračovať v ceste na hrebeň oproti. Terénu neznalých je potrebné upozorniť na zradnú cestu vedúci smerom dole do lesa. Nedajte sa pomýliť, táto žltá značka vedie do Hája. A váš predurčený cieľ, ak sa včas nezbadáte, môže ísť tiež do hája.
Jašteričia skúška trpezlivosti
Pred cestou na hrebeňovku sa vyzbrojte trpezlivosťou. Tento výstup pripomína boj s veternými mlynmi. V každom prípade je to veľmi zaujímavá cesta. Pri rozpálenom slnečnom dni poskakovaním po veľkých kameňoch vyrušíte desiatky malých nahnevaných jašteričiek, ktoré sa zmätene pletú pod nohy. V zime si môžete zas na šmykľavých kameňoch vyskúšať svoj zmysel pre rovnováhu. Po rovinke v sedle nastupuje stále stúpanie, ktoré azda nemá konca kraja. Nie je ani tak náročné, ako bezohľadne pohrávajúce sa s nádejou nedočkavého turistu, ktorému sa stále zdá, že už len pár metrov… Zdanie klame. A pri tomto výstupe o to viac.
Obnovený náučný chodník
A konečne na hrebeni! Otvorí sa vám nádherné krasové územie, nádherná fauna a priam neuveriteľné množstvo rôznych chrobákov. Takmer ako v stratenom raji. Kráčate po chránenom území, po chvíľke sa napojíte na udržiavaný náučný chodník, ktorý po dlhšom období obnovili vďaka US Steel Košice. Náučné tabule v perfektnom stave informujú o krasových útvaroch, faune, flóre, ponúkajú archeologické poznatky i využívanie územia v súčasnosti.
Pohľad do Zádielskej doliny
Azda najkrajšou odmenou pre všetkých turistov je pohľad z hrebeňa do rokliny. Pod vašimi nohami sa rozprestiera Zádielska dolina. Tento pohľad vyrazí dych a vzbudí rešpekt. Toto je odmena, ktorej každý rok neodolám. A neodolám ani hre na Winetoua. Postavím sa na kraj skál a z plného hrdla si zakričím. Odporúčam. Minimálne vám to zdvihne náladu.
Rozprávkové lúky na dúšok
Cesta pokračuje ešte aspoň desať minút popri nádherných skaliskách Zádielskej doliny. Potom už privítajú lúky s mäkkou trávičkou, ktorá priam vábi telo na odpočinok. Nuž ale v záujme neporušenia chráneného územia sa nezastavujeme a v sprievode silnej vône materinej dúšky, ktorej je tu ako v rozprávke, sa dostávame k hospodárskej budove na kopci.
Odtiaľto začína „zaberák“ na kolená. Pomerne strmý svah dole pomkýna do behu, ruksak nadskakuje, vy občas preskakujete popadané stromy a v takomto rýchlom tempe zbehnete k potoku. Ak včas nezabrzdíte, azda skončíte i v potoku.
Psík Uško a šošovicová polievka
Osobne patrím k turistom, ktorí sú večne hladní alebo majú ruksak večne deravý. Či už tak alebo onak, neďaleký ranč pár metrov po asfaltke, na ktorú zbehnete, ponúka záplatu na hladné bruchá. Problém však je, ak je tých prázdnych žalúdkov viac. Jeden z nich je v strakatom kožúšku s malými uškami a prosiacimi očkami. Šošovicová polievka s párkom sa mení na šošovicovú polievku bez párka. Ten vám veľmi ochotne skonzumuje miestny prítulný psík Uško, ktorý sa na pár minút stáva vaším najlepším kamarátom.
Nepríjemné a zákerné stúpanie
Takto krásne najedení a skamarátení sa poberáme bez párkov v bruchu a šťastného psíka Uška, ktorý nás nechal po dosiahnutí svojho cieľa v štichu, smerom späť k smerníku. Naším cieľom je červená značka s konečnou stanicou v Hrhove. A prichádza najhoršia zákernosť a kríza celej cesty. Pre už trochu uchodené nohy je tu prekvapenie v podobe strmého, nepríjemného a dlhotrvajúceho stúpania a stúpania a stúpania…Dosť monotónneho, medzi stromami, nič na kochanie dookola, iba dobrý pocit z prekonania výškových rozdielov. Tentoraz zdolanie tejto nepríjemnosti je jedinou veľkou odmenou a osobným víťazstvom.
Medvedie stopy v snehu
Les, ktorý privíta, býva najčarovnejší v ustupujúcej zime. Miestami sneh po kolená sa strieda s príjemným chodníkom posypaným snežienkami. Keďže túto trasu má chuť málokto zdolať, ľudských stôp je tu pomenej. Nuž, ale aby sme sa necítili úplne sami, na jar nás privítali veľké stopy prebudeného maca. Ešte šťastie, že sa nerozhodol pre večeru á la unavený turista vo vetrovke. Trasu spestruje viacero krasových útvarov, teda ak máte chuť a síl, môžete si ich pobehať a popozerať. Najkrajším útvarom je Čertova diera, ktorá je veľmi dobre ukrytá a neoznačená. Ušetrite si preto nervy a stresy, ak ju nenájdete.
Romantický závan skalolezectva
Poslednou etapou vytýčenej trasy je zostup pri zapadajúcom slnku a krúžiacimi dravcami nad hlavou. Prvý môj zostup sprevádzala obrovská modrina na zadku, keď som si fandila a tvárila sa ako zdatný skalolezec, pre ktorého je táto cesta jasličkami. Zostup do Hrhova má ráz zliezania po skalách z hrebeňa dolu, ktoré však zvládnu aj zdatnejší turisti. Pri západe slnka je to priam romantická cesta v objatí holých studených skál. A práve na tomto mieste môžete ukolísať svoju samoľúbosť, pretože uvidíte prednú dĺžku trasy, ktorú ste zdolali. V diaľke sa vypína maličký hradíček. Hrad, ktorý sme ráno dobýjali…
Zradná hrhovská stanica
Ostáva už len zísť na stanicu do Hrhova. Ak ste v tejto oblasti prvý krát, odporúčame prašné cestičky, ktoré vedú preč z dediny smerom k stanici, ktorú budete mať stále pred očami. Stanica je dosť ďaleko od dediny, a tak je zachádzanie do nej úplnou zbytočnosťou.. Pravda, ak nechcete okúsiť tunajšie pivo…
Foto: Michal VARCHOLA