Časopis Úlet

Je niečo po ôsmej a my sme konečne vypadli z tropicky prehriatej zubačky zo Štrby na Štrbské pleso. Prvotný pohľad na sivú bariéru dáva tušiť, že dnes bude deň plný „nezabudnuteľných“ panorám. Pani Homolková by si prišla na svoje. „Táto, co říkaš tomu panorámatu?“

Navzdory nie veľmi priaznivým poveternostným podmienkam vyrážame s cieľom doraziť aspoň po Hincove plesá. Chodník vedie zo Štrbského plesa po červenej turistickej značke na Popradské pleso. Podľa hesla: „Hoštice nezastavujem!!!“ v rovnakom tempe pokračujeme smerom k Rázcestiu nad Žabím potokom. Červenú značku strieda modrá. Sivé mraky biela hmla. No nie je to až také zlé – zima nám nie je, mrholí len trochu, rožkov máme dosť. A tak sa po nekonečných úvahách nakoniec rozhodujeme, že predsa len skúsime tie Rysy. Chodník sa kľukatí v kosodrevine a strmo naberá výšku až do Kotliny Žabích plies, ktoré iba kdesi tušíme v hmle.

Chlad sa začína nepríjemne dostávať na kožu, začína mrholiť, a aby toho nebolo dosť, chodník pokrýva vrstvička čerstvého mokrého snehu. Opäť naberáme výšku strmými serpentínami, ktoré nás dovedú k skalnému prahu, ktorý zabezpečujú reťaze. V lete za sucha je tento úsek pomerne bezpečný, no dnes je klzký a na mnohých miestach sa nachádza tenká vrstva ľadu. Nad reťazami sa strmosť chodníka nemení, prudko stúpame k Chate pod Rysmi. Pár metrov pod chatou vstupujeme do Slobodného kráľovstva Rysy, ktoré pred pár rokmi vyhlásil chatár Viktor Beránek, pasy našťastie ukazovať netreba. Oblačnosť a hmla sa miestami trhá, a tak sa môžeme (skôr nemôžeme) vynadívať na okolité ako keby pocukrované štíty, v ostrom kontraste s neskutočne modrou oblohou. Posledné metre k chate sme už došli v záplave slnečných lúčov, ktoré pôsobia priam blahodarne na naše skrehnuté ruky. Na chate si dáme pollitrový čaj z horských bylín a kamzičích bobkov za štyridsať, chvíľu posedíme, a sme radi, že sme radi. Čas nás síce tlačí, no s radosťou ho ignorujeme. Veď všetko hádam nejako dopadne.

V sprievode veselých chlapcov s pracovným názvom Pat & Patachon sa vydávame na zasnežený vrchol. Snehu je v týchto polohách už požehnane, no na niektorých miestach predsa len ešte vykukuje nefalšovaná tatranská žula, ktorá dodáva aspoň malý pocit istoty. Po štyroch hodinách výstupu konečne stojíme na preplnenom vrchole. Vrchol okupuje typická vzorka tatranských návštevníkov – Maďari, Poliaci, Česi, Slováci a dokonca aj jeden „kamikadze“ z Japonska. Aj napriek obmedzenému výhľadu nám doslova padá sánka. Oblačnosť končí približne vo výške 2200 m.n.m, a tak si vychutnávame dokonalé inverzné počasie, ktoré vytvára naokolo nekonečné more miestami popretínané štítmi. Vrcholová idylka trvá len krátko, niečo pofotíme a už začíname zostupovať. Trasa zostupu vedie tým istým chodníkom ako výstup. Keďže je už pol druhej a my sme dnes od rána ešte nič nejedli, pri chate si dávame malý obed. Cesta dole ubieha v dosť svižnom tempe – vlak nepočká. Na reťaziach však radšej trochu spomalíme, potom pofotíme vrtuľník poľských záchranárov a ani nevieme ako a sme zasa na Rázcestí nad Žabím potokom. Na Popradskom plese opäť nezastavujeme. Hmlou, zimou a debatou sa za pár chvíľ dostávame späť na Štrbské pleso, kde len tak-tak chytáme zubačku a následne rýchlik do Košíc.

Fakty o výstupe:
Trasa: Štrbské pleso – Popradské pleso – Rázcestie nad Žabím potokom – Chata pod Rysmi – Rysy a späť
Prevýšenie: 1235 m
Čas: 7h 15 min (v závislosti na stave terénu a počasí)
Vzdialenosť: 20.8 km
Charakteristika: Túra je náročná hlavne svojim prevýšením a na niektorých miestach exponovanosťou terénu.

foto: autor

Nálepky: Šport

Autor: Martin Beer. 25. Október 2007 o 6:07 v rubrike Na cestách.