Budúci dopravný pilot Jozef Sabo. Pre mladého študenta je lietanie už odmalička koníčkom i vytúženou prácou.
Ako dlho sa venuješ lietaniu a kto alebo čo ťa inšpirovalo?
K lietaniu ma doviedol ocko a na letisko chodím od šiestich – siedmich rokov. Vždy ma to bavilo a nechcel som robiť nič iné, len toto. Mať to ako koníček aj povolanie. Pilotný preukaz mám oficiálne od šestnástich rokov (bezmotorové lietanie).
Bál si sa niekedy počas letu a aký to bol pocit, keď si si po prvýkrát zalietal sám?
Keď som bol ešte ako maličký chlapec prvýkrát v lietadle, tak som sa strašne bál. Keď som prvý raz vzlietal sám, tak to bol neskutočný adrenalín. To bol taký pocit, že som tomu ani neveril, že letím sám, bez pomoci a všetko ja len na mne.
Nádejný pilot má rád ten pocit, keď letí, má všetko pod kontrolou a môže sa tešiť z výhľadu pod sebou.
Všetci to považujú za niečo výnimočné, každý uvažuje nad tým, ako som sa k tomu dostal, či ma to baví, či sa nebojím. Pýtajú sa, kedy ich povozím na lietadle, a tak podobne. Zatiaľ mám však podľa pravidiel málo nalietaných hodín (100), aby som mal zodpovednosť aj za druhých.
Koľko času lietaniu venuješ?
Závisí to hlavne aj od počasia. Najlepšie sa lieta počas búrky, ale to je veľmi nebezpečné. Musí byť teda relatívne teplo a na oblohe musia byť také oblaky ako ovečky a pod nimi by mal byť stúpavý prúd. V zime sa však na vetroňoch nelieta, vtedy lietam na motorových lietadlách. Keď už idem na letisko, tak tam strávim aj celý deň.
Zvykneš pred letom robiť niečo špeciálne?
Je okolo toho strašne veľa roboty. Najprv je potrebné ráno prísť, vybrať všetky lietadlá, umyť ich, vypucovať a povysávať. Potom je „brífing“- zadávanie úloh. Lietadlo alebo navijak ma dostane do určitej výšky, odpojím sa a lietam koľko vydržím.
Čo všetko musíš poznať, aby si mohol bezpečne lietať?
Musím poznať každý mrak, to, ktorý ma nadvihne, prečítať strašne veľa knižiek a potom to všetko uviesť do praxe. Najväčším umením je lietať čo najdlhšie a čo najvyššie. Existujú tri stupne vývoja. Strieborné „téčko“, o ktoré sa teraz pokúšam aj ja. Ďalším je zlaté a najvyšším stupňom je diamantové.
Aj na takomto lietadle si môžete zalietať po absolvovaní kurzu.
V prvom rade musí mať dobrý zdravotný stav po fyzickej aj psychickej stránke a samozrejme i chuť lietať. Dôležité sú aj peniaze, pretože je to aj dosť finančne náročné. Základný výcvik na vetroni, bezmotorovom lietadle, stojí okolo 40 tisíc. Samozrejme, u ďalších vývojových štádií je to oveľa drahšie .Ďalej by nemal byť príliš vysoký, aby sa vôbec do lietadla zmestil. Napríklad do menších vetroňov by mal mať maximálne do 190 cm. Bezmotorovému lietaniu sa môže začať venovať od 15 rokov. Od 17 môže lietať človek sám. Výcvik trvá jeden rok, niekomu aj dva, podľa toho, kto je ako šikovný. Po ukončení kurzu, po nalietaní 25 hodín, dostane pilotný preukaz, kedy už môže lietať sám, a potom môže stále zvyšovať svoje výkony.
Vyskúšal si aj iné „adrenalínové“ športy? Čo robíš, ak práve nie si na letisku?
Keď nelietam, tak sa preháňam na bicykli alebo snowboarde, čo je niekedy pre mňa ešte väčší adrenalín.
Je lietanie to, čím by si si chcel aj zarábať?
Áno, je, len je to aj dosť náročné prejsť cez to všetko. Začína to na malých motorových lietadlách, neskôr sa prechádza od štartového pilota na motorových ku obchodnému pilotovi. Tu už sa môže lietať aj za peniaze. Potom sa robia ďalšie kvalifikácie a najvyšším stupňom je dopravný pilot. Tým by som chcel byť aj ja a lietať napríklad na linkách SkyEurope. Reálne to vidím o také 3-4 roky, keď dokončím školu.
Od malého stroja sa môžete dopracovať až k pilotnej kabíne dopravného lietadla.
Áno, niekoľko poznám aj osobne. Prvú inštruktorku som mal na bezmotorovom lietaní, ktorá začala lietať v 16 rokoch. Ona ma vlastne aj naučila lietať.
Myslíš si, že riskuješ, ak si sadáš do kabíny pilota?
Určite mám rešpekt, keďže už sa mi párkrát stalo, že som mal na mále.
Čo sa ti na lietaní najviac páči?
Mám rád ten pocit, ktorý je, keď si sadnem do lietadla a letím, mám všetko pod kontrolou a vidím ten výhľad.
Mal si chvíle, kedy si s tým chcel skončiť?
Už stokrát a vždy po nejakom tom zlom zážitku. Hlavne vo výcviku, keď sa mi nedarilo pristávať .Vtedy som sa chcel na to vykašľať, lebo som si myslel, že na to nemám. Ja som však taký, že si to musím v hlave premyslieť a nabudúce to už urobím.
Foto: archív Jozefa Saba