Adriana Kočherová: Moja práca je aj môj koníček a chcem ju robiť tak, ako najlepšie viemVíťazkou Zlatého Amosa na rok 2008 sa stala učiteľka Adriana Kočerhová zo Základnej školy Široké v Prešovskom kraji. Ale čo Zlatý Amos vlastne je? Anketa o najobľúbenejšieho učiteľa, do ktorej sa mohli zapojiť všetky školy z celého Slovenska. Cieľom ankety bola popularizácia učiteľov, pretože aj oni sú impulzom, ktorý vychováva nás, žiakov, študentov a prispieva k nášmu rastu. A práve Adrianu, jednu z týchto výnimočných osobností, som sa rozhodol vyspovedať.
Kto vás do Zlatého Amosa prihlásil? Vedeli ste vôbec, že takáto anketa existuje?
Do tejto súťaže ma prihlásili moji žiaci – ôsmaci a v spolupráci s ostatnými žiakmi našej školy získali vyše 50 podpisov, napísali o mne príbeh a charakteristiku a poslali to do súťaže. O súťaži Zlatý Amos som vedela, žiaci ma prihlásili aj minulý rok, ale vtedy som do semifinále nepostúpila. Túto súťaž organizuje Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, spoluorganizátorom je Košický samosprávny kraj Súkromné gymnázium na Dneperskej ul. v Košiciach a myšlienky sa ujala Renátka Vadásyová, ktorá to tu naplno rozbehla a vďaka nej som spoznala skvelých ľudí a mám zážitok na celý život, myslím, že to nie je len môj názor.
Ako dlho učíte?
Učím osem rokov, prvý rok som učila v Hrabkove (obec neďaleko Prešova), od roku 2001 som v Širokom.
Vždy ste sa chceli stať učiteľkou?
Učiteľkou som chcela byť už ako malá, na striedačku – raz lekárkou a raz učiteľkou, to mi ostalo. Na gymnáziu som si podala prihlášky na obe fakulty a osud to zariadil tak, že ma prijali na Fakultu humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, vyštudovala som slovenský jazyk a biológiu, tieto predmety aj učím.
Predpokladali ste, že postúpite do finále a vyhráte?
Jasné, že som postup do finále neočakávala, ale keby som povedala, že som nechcela vyhrať, klamala by som, ale ja som si finále v divadle aj celú súťaž veľmi užívala a moji žiaci tiež, o to viac nás tešilo, že sme vyhrali. Nič špeciálne sme nerobili, všetko sme brali tak, ako to prišlo. Moje deti mi hovorili, že to určite vyhráme, ja som tomu neverila, mala som iných favoritov, ale tí do finále nepostúpili. Žiakov som pripravovala na to, že keď nepostúpime do finále, poriadne si výlet v Košiciach užijeme, oni veľmi chceli byť v telke, tak sme sa dohodli, že keď postúpime do divadla, ideme rovno po výhru :).
Súčasťou semifinálového a finálového kola bol vlastný program učiteľa za pomoci žiakov. Čo ste predviedli? Do akej miery vám pomohli študenti s prípravou programu?
Nad programom sme skutočne dlho uvažovali, moje dievčatá chceli tancovať, toho som sa spočiatku chytila, ale nie sme zdatné vo vymýšľaní krokov, tak sme si pripravili paródiu na rozprávku Ťahal dedko repku podľa známej pesničky skupiny Drišľak Rep. Nápad bol síce môj – inšpirovala som sa programom zo sestrinej stužkovej (mala ju pred 12 rokmi!), ale veľa nápadov priniesli deti, vytvorili rekvizity, spolu sme zohnali kostýmy, bola to dokonalá spolupráca:)
Boli ste spokojná s celkovým výkonom?
Je vtipné, že ešte deň pred súťažou nebolo všetko podľa mojich predstáv, ale celá pointa našej scénky bola v tom, že sme nič nemali dokonale naučené, bola to improvizácia, o to nám celý čas išlo, aby sme sa nemuseli stresovať, že sme niečo zabudli. Nakoniec sa nám to podarilo a naše vystúpenie asi zaujalo.
Čo na výhru hovorí vaša rodina a blízki? Ovplyvnila výhra vašu súčasnú mzdu?
Moja rodina sa teší spolu so mnou, manžel Miňo bol v hľadisku, syn Lukáško mi držal palce doma, moji rodičia nemohli pre pracovné povinnosti prísť, ale boli veľmi dojatí a sú na mňa pyšní, teší sa aj moja sestra s rodinou a moji svokrovci. V hľadisku som mala aj žiakov a kolegov – kamarátov, ktorí ma patrične povzbudzovali. Táto cena je hlavne pre moju rodinu a rodičov – mamke som splnila sen, stala som sa učiteľkou namiesto nej, ocko chcel zo mňa lekárku, ale teraz je, myslím si, spokojný. A je pre môjho syna a manžela, no a hlavne pre mojich žiakov, oni sa o výhru vo veľkej miere zaslúžili. Čo sa týka mzdy, poviem to takto, vieme, aká je situácia v našom školstve a tak skoro sa na mojej výplatnej páske nič nezmení, táto súťaž na výplatu nemá vplyv. Vyhrala som peniažky, ktoré sa rýchlo míňajú a pán starosta Širokého aj pán riaditeľ mi dali jednorazovú odmenu, čo ma veľmi potešilo. Nie je to súťaž pre peniaze, ale pre dobrý pocit a ja som šťastná, že ma žiaci majú radi. Kto ostáva v školstve, pre peniaze to určite nebude :).
Uvažovali ste niekedy nad myšlienkou vyučovať žiakov na prvom stupni či stredoškolákov?
Na 1. stupni som učiť nechcela, priznám sa, že ani na druhom, vysokú školu som končila s tým, že budem učiť na strednej škole – na gymnáziu, to bol môj sen, chcela som napísať dobrú učebnicu biológie, vždy ma to ťahá na stredné školy, ale svojich žiakov mám veľmi rada, takže o tom toľko nerozmýšľam, zatiaľ je to nesplnený sen… Ja som dokonca chcela ísť na strednú pedagogickú školu a učiť v škôlke, ale nevedela som výmyk, to vraj na talentovky treba, tak som to vzdala :).
Ako vychádzate so žiakmi? A čo si myslíte o dnešnej generácií detí?
K žiakom, ktorých učím, vždy hľadám cestu, niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Nechcem byť ich kamarátkou, skôr chcem, aby sme boli partneri, nie síce úplne rovnocenní, ale skoro. Nikdy nerozmýšľam nad tým, ako si ich mám získať, ono to ide prirodzene samo, nebudujem si umelo autoritu, mám asi to šťastie, že si rozumieme, nehrám sa na niečo viac, neponižujem ich, ale to vyžadujem aj od nich. S týmito mojimi deťmi vychádzam skvele, nikdy som neučila žiakov, s ktorými by som mala väčšie problémy, vždy si určíme nejaké pravidlá, hranice, za ktoré nemožno ísť a zatiaľ to funguje. Naučila som sa počúvať ich, zistili, že mi môžu dôverovať a ja verím im, všetky problémy riešim v prvom rade s nimi, vedia, že som tu pre nich a oni sa snažia nesklamať ma, klape nám to, mám ich veľmi rada. Je však pravda, že nie vždy je všetko ideálne, vedia ma poriadne naštvať! Nemyslím si, že sa dnešná generácia od nás veľmi líši, ale vplýva na ňu okolie a rodičia majú na deti menej času, je to uponáhľaná doba… Ale je pravda, že si deti dovolia viac, ako som si dovolila ja v ich veku, na druhej strane sú oveľa priebojnejšie a sebavedomejšie. A menej sa im chce učiť :)
Aké máte plány do budúcna? Ostanete verná učiteľstvu?
Zatiaľ nad budúcnosťou veľmi neuvažujem, mňa táto cena nijako nezmenila, beriem ju skôr ako takú odmenu, zadosťučinenie za to, čo robím, ako prejav lásky a úcty žiakov, a to mi stačí. Nikdy som nerozmýšľala nad zmenou povolania, baví ma to, a keby to bola práca za viac peňazí, bolo by to skvelé. Moja práca je aj môj koníček a chcem ju robiť tak, ako najlepšie viem.
Fotografie: archív Adriany Kočerhovej
Nálepky: Ľudia
gratulujem :) pekný názor :)