Ako ste sa dostali k tancu?
Úplne náhodou. Kamarátka, spolužiačka zo školy, ma oslovila, keď nemala partnera. Ja som bol v tom čase náchylný robiť čokoľvek, takže som sa k tomu nejako dostal. A keďže tam bola dobrá partia kamarátov, tak som pri tom vydržal.
Od koľkých rokov teda tancujete?
Tancujem od ôsmich rokov, takže už je to dohromady pomaly dvadsaťdeväť rokov.
Kde ste začínali?
Začínal som v kluboch, ktorým sa v tom čase hovorilo závodné kluby Rohák. Fungovali pod veľkými podnikmi, v tom čase to bolo ZŤS – Závody ťažkého strojárstva Košice, ale neskôr sa to premenovalo na tanečnú školu Olympia.
Ktorý štýl tanca máte najradšej?
Pravdupovediac, mám rád všetko. Ale samozrejme, to čo ma určite baví, sú swingové tance, Paso Doble, Tango Argentino, latinskoamerické ale aj štandartné tance, rôzne valčíky.
Vždy ste sa chceli venovať tancovaniu?
Nie, nechcel. Ja som s tým vôbec nepočítal, ale v istom veku, zhruba v osemnástich rokoch ma môj, v tom čase učiteľ tanca „donútil“, aby som to robil, ale v podstate je to tak, že som musel začať učiť, aby on mohol odísť a cestovať za svojimi, povedal by som, pracovnými príležitosťami. Dostal ponuku, na ktorú mohol odpovedať pozitívne len vtedy, ak to mal niekto zaňho prebrať, takže to som bol ja. Dlhú dobu som sa ťažko vyrovnával s tým, že robím tanec ako svoje povolanie, ale dnes už som s tým vyrovnaný a robím to rád.
Keby ste mali možnosť zmeniť niečo vo svojom živote, čo by to bolo?
Neviem, ja som spokojný s tým ako vediem svoj život. Ale ak by som nerobil tanec ako svoje povolanie, určite by som venoval prírode – to je totiž to, čo ma veľmi baví, ale teraz mám na to pomerne málo času, pretože veľmi veľa vyučujem. Ale myslím si, že tak ako to robím, ako žijem, tak sa mi to páči.
Takže by ste sa venovali environmentalistike alebo niečomu podobnému?
Určite. Trávil by som veľa času v prírode. Ja som tiež dosť duchovne založený, takže veľmi pravdepodobne by som cestoval po svete a spoznával iné kultúry.
Vaša manželka je tiež tanečnica. Spoznali ste sa s ňou na nejakej súťaži?
Áno. Ona bola ešte vtedy možno trinásťročná mladá kočka. Samozrejme, dlhú dobu sme o sebe vedeli, ale nejako sme sa bližšie nepoznali. Až po istom čase, keď sme prišli o našich partnerov a obidvaja sme boli dosť vysoko na rebríčku, došlo k tomu, že nás naši tréneri dali dohromady a tam niekde začalo to naše tancovanie, ale až po niekoľkých rokoch sme sa do seba zahľadeli, a tam niekde začal náš vzťah.
Máte spolu syna. Vediete aj jeho k tancu?
Ani veľmi nie. Síce tancuje s malými detičkami, ale je to také hravé, kamarátske. Ale nejako nám na tom nezáleží, aby išiel v našich šľapajach.
Ako profesionálny tanečník chodíte na rôzne súťaže, kde zbierate rôzne ocenenia. Ktoré z ocenení si vážite najviac?
No, tých ocenení bolo veľa. Zúčastnili sme sa mnohých medzinárodných súťaží v okolitých štátoch. V Kanade sme sa zúčastnili obtiažnej súťaže Kanadian Star, ktorú sme vyhrali – to je už dobrých desať rokov dozadu. S manželkou sme sa zúčastnili štvrťfinále majstrovstiev Európy v latinskoamerických tancoch, čo je, myslím, veľmi dobrý úspech, pretože je to absolútna špička, kde sa presadzuje veľmi ťažko. Získali sme aj mnoho takých, povedal by som, drobných alebo menších víťazstiev, na ktoré je milé spomínať, lebo nie je každá súťaž majstrovská, ale môže mať skvelé obsadenie párov a mnohokrát je oveľa ťažšia ako súťaž o nejaké tituly.
Pamätáte si na svoje prvé ocenenie?
Tak to už nie, je to veľmi dávno. Viem, že v mojich detských rokoch nebolo tancovanie až také rozvinuté, takže tie ocenenia boli, v čase socializmu, povedal by som, len také potľapkanie po ramene. Veľakrát sme dostali nejaké veci, napríklad keramiku, ktorú sme mnohokrát nechali tam, kde sme ju aj dostali. Ale už je to veľmi dávno, tých súťaží bolo také veľké množstvo, že si to ani nepamätám.
Ktoré krajiny ste vďaka svojej profesii navštívili? Je medzi nimi taká, do ktorej sa radi vraciate a na ktorú nedáte dopustiť?
Prakticky sme prejazdili celú Európu, boli sme aj v Zámorí, ale aby sme mali takú krajinu, do ktorej chodíme vyslovene radi, tak to nie. Ale radi cestujeme, to áno. Akákoľvek krajina, kde spoznáme novú kultúru, nových ľudí a získame nových priateľov, to je myslím veľké plus toho, čo robíme. Ale z krajín máme veľmi radi južanské krajiny, slnko, more, pláže…
Pre ľudí organizujete tanečné kurzy, ktoré vediete Vy, aj Vaša manželka. Kto Vás na to priviedol? Koľko rokov už učíte?
Učím už cez dvadsať rokov. Začal som učiť v tej tanečnej škole, kde som bol najprv zamestnaný, až neskôr som to začal robiť pod vlastnou hlavičkou, pod vlastnou tanečnou školou. A kto ma k tomu priviedol? Viac-menej je dané profesiou, ktorú robím, že sa snažím postihnúť aj výučbu súťažných, špičkových párov, ale snažím sa tanec šíriť tanec aj medzi verejnosťou, takže kurzy sú tou najjednoduchšou formou, ako vyučovať. A to je vlastne aj dôvod, pretože akonáhle som sa stal učiteľom tanca, musel som si urobiť na to patričné školy, vzdelanie, a to je pár rokov štúdia, pretože učiteľom sa samozrejme nemôže stať každý, na to treba mať pedagogické schopnosti ale aj samozrejme dostatočné vedomosti k výučbe.
Ste spokojný s tým, čo robíte?
Áno, samozrejme. Baví ma to. Je to skvelé, ak Vám na kurz príde povedzme sto ľudí a po desiatich lekciách absolvujú Venček, kde ukážu to, čo vedia a rodičia alebo známi sa divia, čo všetko sa naučili za tých desať lekcií – to je veľmi pekné na tom, čo robím a mám z toho radosť.
Po skončení základného kurzu stále organizujete Venček?
Áno, stále. Aj pre deviatakov, stredoškolákov, dospelých… Jedine u dospelých je to trochu iné, pretože by bolo divné, ak by si 45–50 roční ľudia pozývali na Venček rodičov a známych. Tu sa zvykne robiť taká záverečná párty, alebo niečo podobné v tom štýle.
Robíte kurzy pre všetky vekové kategórie?
Áno, ale nerobím kurzy pre malé deti. Kurzy robím od deviateho ročníka základnej školy, niekedy zvyknem vyučovať aj ôsmakov, ale prakticky zhruba od pätnástich rokov až všetky vekové kategórie. Tie maličké detičky zas tancujú v rôznych tanečných prípravkách, tam tá kurzová forma výučby nie je vhodná. Tam deti chodia celoročne, je to hravé a zase sa naučia podobne ako v kurze, ale trošku, povedal by som, hravejšou formou a za dlhšiu dobu, predsa len, tá vnímavosť je trošku menšia.
Ktorú vekovú skupinu učíte najradšej?
Ja myslím, že v tom nie je nijaký rozdiel. Ku každej skupine musím pristupovať inak, nemôžem pristupovať rovnako k študentom zo strednej školy a k dospelým, pretože každý si vyžaduje iný prístup, ale v celku je to jedno. Mne osobne určite.
Približne koľko ľudí ročne navštívi vaše kurzy?
No, aby som Vám neklamal, je to okolo 600 až 700 ľudí v kurzoch. Aspoň tak to bolo posledné roky, keď som bol dosť zaneprázdnený v rôznych reality show. Vtedy som učil verejnosť menej. Ale pokiaľ učím bez toho, aby ma tieto formáty oberali o čas, tak je to aj cez tisíc žiakov.
Sú medzi nimi aj takí, ktorí sú na kurze už viac rokov a stále sa vracajú?
Stáva sa to bežne, že ľudia, dajme tomu mladí ľudia, ktorí absolvovali kurzy u mňa si po nejakom čase nájdu svojich životných partnerov, priateľov a prichádzajú do kurzov znova, aby sa to naučili, alebo zopakovali a ich životní partneri alebo priatelia sa to naučia s nimi. Bežne tancujú manželské páry alebo partnerské páry niekoľko rokov. Väčšinou sa tancuje v zimnom období, keď sú dlhšie noci a kratšie dni. Ľudia majú menej povinností a menej chodia von do prírody. Takže v období zhruba od októbra do marca tancuje veľmi veľa dospelých ľudí, ktorí sa vracajú pravidelne. Často sa stáva, že rodičia dajú do mojich kurzov svoje dieťa, ktoré absolvuje Venček a po niekoľkých rokoch dajú do kurzov svoje mladšie deti. Mnohokrát sa s tými rodičmi stretávam na Venčekoch a som rád, že sú spokojní, ako ich deti tancujú.
Foto: zdroj internet
Nálepky: tanec