Michal Hvorecký.
So spisovateľom Michalom Hvoreckým sme sa porozprávali o čítaní, jeho význame a zmysle literatúry. Inšpirovali nás k tomu výsledky nedávneho výskumu čítania, ktoré opäť prinášajú viac negatívnych ako pozitívnych správ. Prečo teda čítať a aká je sila slova u nás a v zahraničí sa zamýšľa jeden z najčítanejších slovenských autorov.
Nedávno médiá uverejnili výsledky Výskumu čítania za rok 2008, ktoré opäť poukazujú na pokles záujmu o literatúru, do zabudnutia upadajú najmä diela klasikov. Ako sa na túto situáciu pozeráš ty?
Priznám sa, že v tomto smere som napriek všetkým pesimistickým prognózam optimista. Mám pocit, že sa stále číta veľmi veľa. Ja osobne si svoj život bez kníh neviem predstaviť. Knihy a čítanie treba propagovať. Sám sa o to už niekoľko rokov snažím pri rôznych svojich aktivitách. Rád sa stretávam so študentmi gymnázií, pretože sám som v tom veku veľmi intenzívne čítal a myslím si, že som sa práve v tom období definitívne rozhodol, že mojou prioritou v živote a v práci bude literatúra.
Prečo vlastne čítaš? Napĺňa ťa to, alebo je to nevyhnutná súčasť tvojho povolania?
Veľmi ma ovplyvnila rodina, z ktorej pochádzam. Knižnica bola u nás tradične najdôležitejšou súčasťou bytov. Navyše, aj môj starý otec a otec písali knihy, ale odborné, jeden o ekonomike, druhý o informatike, obaja pôsobili v akademickom prostredí. S čítaním a písaním kníh som mal do činenia od malička. Vážim si, že som bol vychovaný v úcte k vzdelaniu a ku kultivácii seba aj svojho okolia. Keď si občas zapnem televíziu, často nechápem, prečo aj múdri ľudia svoju inteligenciu na verejnosti zapierajú, schválne sa robia hlúpejšími, len aby sa zapáčili publiku. Tento nebezpečný trend sa šíri ako vírus. Keď som vstupoval do literatúry, zovšadiaľ som počúval, že patrím do beznádejnej generácie, ktorá už nečíta, len chodí do techno klubov, pozerá MTV, sleduje reklamy a hrá počítačové hry. To ma štvalo, lebo som mal dojem, že aj my máme svoj príbeh, ktorý si zaslúži, aby bol vyrozprávaný. A väčšinu vecí, ktoré viem, som sa naučil z kníh.
“Klasický čitateľ literatúry už neexistuje.”
Máš nejaké kritériá, podľa ktorých by si mohol povedať: Tak toto bolo hodnotné dielo?
Rozhoduje osobný vkus každého z nás. Klasický čitateľ literatúry už neexistuje, ale myslím, že to nikomu zvlášť neprekáža. A to preto, že už neexistuje klasická literatúra ale veľa rôznych pohľadov na kánon a klasiku. Každá doba si nachádza inú formu umeleckého vyjadrenia, mám dojem, že tú dnešnú charakterizuje obrovská pluralita literárnych poetík. Už nie je cenzúra, žijeme v slobodnej krajine, a to je pre našu literatúru a pre čítanie veľká šanca.
O tebe je známe, že si veľkým zástancom čítania a rád sa zúčastňuješ rôznych čítačiek a besied. Dokáže sila hovoreného slova zasiahnuť intenzívnejšie ako pri osobnom dotyku?
Michal Hvorecký je presvedčený, že čítanie treba propagovať.
Literatúra je predovšetkým komunikácia, koniec koncov v antických časoch sa prednášala najmä verejne, čo sa dnes opäť čoraz výraznejšie vracia. O tejto téme som napísal aj svoju diplomovú prácu, pretože ma fascinuje už roky. Orálna tradícia literatúry je stále veľmi živá a dnes dostáva nové podoby ako slam poetry alebo rap, čiže slovný džez.
Sčítaní ľudia vedia krajšie a hlbšie vyjadriť svoje city, vyznať lásku…Využil si už tento dar slova?
Samozrejme. Žena s knihou je ešte krajšia ako bez nej. Literatúra môže veľmi napomôcť k zblíženiu dvoch ľudí. Láska je jednou z najväčších tém písania. A čítanie je sexy!
Pestujeme kult neúspechu
Tvoje knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského a českého jazyka. Vedel by si porovnať kultúru čítania u nás a v zahraničí?
V niektorých európskych štátoch sa pre podporu čítania v školách alebo v rodinách organizujú bilbordové a televízne reklamné kampane – ten náš má však, žiaľ, úplne iné priority… Mám dojem, že vo svete sa číta čoraz viac – aspoň v rozvinutých krajinách. S hospodárskym rastom sa zvyšuje aj kvalita vzdelanosti. No faktom je aj to, že napriek rastúcemu počtu titulov sa číta čoraz menej kníh – ide najmä o tie najlepšie propagované, naplánované globálne bestsellery od autorských superhviezd. To je obrovské riziko pre celú literárnu scénu. Oveľa väčšie ako hrozba negramotnosti, ktorej v informačnej spoločnosti neverím.
Čítanie je sexy, tvrdí Hvorecký.
Čo nám Slovákom chýba, prečo nemáme chuť ani čas čítať? Je to chyba autorov? Alebo chyba čitateľov?
Ako tínedžer som si málokedy kúpil slovenský román či zbierku poviedok. Tie knihy na mňa pôsobili neatraktívne a staromódne svojím obsahom aj obalom. Preto som odjakživa oslovoval grafických dizajnérov, ktorých práca mi bola esteticky blízka. Chcel som knihy vydávať tak, aby sa páčili mne a zároveň zaujali príslušníkov mojej generácie. Za uplynulých desať rokov sa slovenský knižný trh nesmierne rozvinul. Ľudia sú podstatne bohatší ako pred dekádou a kupujú oveľa viac slovenských kníh, ktoré sú pre nich opäť hodnotou. Predtým nás valcoval český trh, to už neplatí. Slovenská literatúra má miesto, ktoré jej prináleží – je menšinovou záležitosťou, ale stále má početné publikum. Z toho mám radosť. No myslím si, že kritici sa nevedia zmieriť s tým, keď je niečo úspešné. U nás sa v umení pestuje kult neúspechu.
Akú knihu práve čítaš a na čo sa chystáš?
Čítam veľmi veľa kníh o riekach, čo súvisí s románom Dunaj v Amerike, ktorý práve píšem. Veľmi obdivujem Josepha Conrada, ktorý predbehol svoju dobu a v mnohom ma inšpiroval. No napríklad Agatha Christie potenciál úžasnej rieky takmer nevyužila – Smrť na Níle je skvelá detektívka, ktorá by sa však mohla odohrávať inde. Moderných románov o Dunaji je prekvapivo málo. Verneho Dunajský lodivod nepatrí k autorovým vrcholným dielam.
Prečo teda zobrať do ruky knihu a ako začať?
Čítanie všeobecne, nielen literárnych, ale aj iných textov, je ideálny prostriedok pre kultiváciu seba aj okolia. Je to veľmi komplexná, kreatívna, aktívna činnosť. Čítanie stojí v protiklade k väčšine dnešných médií, túžiacich po pasivite svojho konzumenta, maximálne inšpirujúcich k ešte intenzívnejšiemu konzumu. Nemyslím si, že nám hrozí svet bez kníh pokiaľ bude existovať ľudstvo.
Fotografie: Adriana Čurajová a archív Michala Hvoreckého
Nálepky: čítanie, Hvorecký, literatúra, Umenie a kultúra