Po niekoľkých rokoch prišla opäť do Košíc programovo jediná predstaviteľka divadla jedného herca na Slovensku. Milka Zimková svojmu publiku v priestoroch Geska predstavila dve monodrámy z opačných koncov svojho repertoára. Zatiaľ poslednú hru, Katarínu Veľkú, z pera Švédky Katariny Jung a autorsky prvú monodrámu, v šariškom dialekte pod názvom Neveľo nás idze, neveľo nám treba.
Katarína Veľká, foto z predstavenia z Ilavy.
Obecenstvo, ktoré Milku Zimkovú pozná hlavne z osemdesiatych rokov minulého storočia vďaka zbierke poviedok a rovnomennému filmu Pásla kone na betóne, mohlo byť prvým predstavením trochu zaskočené. Javiskový priestor totiž neovládla prostoreká východniarka Johana, ale železná samovládkyňa Katarína Veľká z cárskeho Ruska. Krása pompéznej oranžovej krinolíny v kontraste s krutým osudom historickej postavy.
Milka Zimková si švédsky text o Kataríne prešila na vlastné telo a zároveň ho tým aj prijateľnejšie sprístupnila tuzemskému príjemcovi. Hru uviedla v roku 2007. Žánrovo je monodráma skôr filozofickou črtou, Katarína v úvode oznamuje, že publikum bude svedkom jej príhovoru na tému ego. Vládkyňa rozpráva o svojich životných míľnikoch, o odcudzení od pokrvnej rodiny, o nenávidenom manželovi Petrovi III., o svojich chorých deťoch, o svojich túžbach a láskach. Tvrdí, že milovať vie len drahé kamene, pretože tie ju nikdy nezradia a nikdy nezomrú.
Katarína je strojkyňou veľkých myšlienok:„Rodičia narobia veľa škody, ak
Johanka, Neveľo nás idze, neveľo nám treba.
určujú osudy svojim deťom. (…) Je dôležité uchovať si tajomstvo, človek bez tajomstva neznamená nič. (…) Mnohí ľudia rozprávajú o Bohu, keď nevedia nič o sebe.”Tieto výroky spolu s ďalšími expresívnymi časťami hry znázornené nepokojným hereckým prejavom môžu niekomu ťať do živého. Zimková totiž odkrýva nepríjemné témy, otvára utajené komnaty duše človeka a robí to herectvom sebe typickým, jedinečným. Strieda veľké gesto s nepatrnou mimikou, znenazdajky zvýši hlas, aby ho hneď na to utlmila v elektrizujúcom tichu, živelný smiech premení na ustráchaný plač. Monodráma Katarína Veľká nepatrí medzi ľahké oddychové divadelné predstavenie. V obsahu i výraze je mnoho symbolov a kontextov. Na konci sa môže stať, že je vysilená nielen herečka, ale aj pozorný divák. Absorpcia silného katarktického zážitku niečo stojí.
Po prestávke sa na javisko ako veľká voda nahrnula stará známa Johanka s piesňou na perách neveľo nás idze, neveľo nám treba, pohárik pálenky a falatek chleba. V tej chvíli už obecenstvo nemalo šancu oddýchnuť si. Johanka ho totiž v okamihu zatiahla do svojej hry. Slečne v prvom rade podala košík s koláčiky, nech ich pekne roznesie po stoloch. Diváčka poslúchla a ponúkla symbolicky pár návštevníkov, ale herečka jej nedovolila sa vrátiť, kým košík nevyprázdni. S autentickými situačnými poznámkami na jej adresu začal Johanin nepretržitý živelný monológ. „Ta vydavam dzifku!”
Johanka v červených šatách s bielou šatkou a madeirovou zásterkou rozpovedala príbeh svojej dcéry Pavlinky. Tá ako učnica v mäsokombináte mávala cestu okolo vojenských kasární, i sa stalo, že sa prespala. No vojačik to ľahký vtáčik. Pavlinka otehotnela a nič sa nedalo robiť, keď už svoju hanbu pod srdcom skryť nevedela, museli jej nájsť ženícha. Ak vám dejová linka pripomína slovenský kultový film z prostredia šarišskej dediny, ste veľmi blízko. Monodráma Neveľo nás idze, neveľo nám treba z roku 1978 je totiž leitmotívom filmu Pásla kone na betóne i poviedky Vstupenka do neba z rovnomennej zbierky poviedok.
Milka Zimková v úlohe Johanky, ktorú postihol pred rokmi rovnaký osud ako jej dcéru už nedovolí, aby bola Pavlinka celý život prespanicou a tak s kamarátkou Magduľou nájdu ženícha a pripravia svadbu. Spôsob akým je príbeh podávaný, malé zakopnutia hrdinov i to, že ženích je treťotriedny, posúvajú hru do tragikomickej polohy. Silnú interaktivitu Zimková dosahovala tým, že sa ozývala smerom k publiku, keď oslovovala imaginárneho Bertyho, ktorý mal usádzať hostí a rozdávať tuzexovú pálenku na stoly či niektorú zo susediek, ktoré chystali rezne a čevapčiči. Nielen to posmeľovalo divákov, aby čo-to odkričali. Hlasný smiech spôsobovalo množstvo situačných humorných replík a konštatovaní. Zimková si vtipom a spontánnosťou natoľko získala publikum, že si spolu s ňou i pospevovalo, napríklad poetické a výrečné červené, žeľené, kolo belavého…
Milka Zimková ako Magduľa.
Veľkosť Zimkovej umenia sa manifestuje jednak na jej schopnosti trefne ironizovať seba aj svoje okolie. A jednak v rámci celého večera mohla autorka očariť tým, ako autenticky prešla z jednej umeleckej výpovede do druhej, celkom inej. Pretože hry, ktoré 13. mája Zimková zahrala košickému publiku, boli značne odlišné. Ale divák mohol uveriť rovnako obom a to vypovedá o kvalite a profesionalite Zimkovej umenia. Nečudo, že vysmiate obecenstvo poctilo umelkyňu dlhším stojačkovým potleskom, po ktorom nasledovalo podpisovanie a spoločné fotografovanie. Nakoniec Milka Zimková neodmietla posedenie v kruhu svojich obdivovateľov, pre ktorých to bola zlatá bodka večera.
Milka Zimková (1951) pochádza z Okružnej, okres Prešov. Po štúdiu herectva na VŠMU sa začala programovo venovať divadlu jedného herca. Nemá stálu scénu, za predstaveniami cestuje po Slovenku a okolí. Obľúbená je hlavne v Českej republike a Poľsku. Verejnosť ju pozná aj podľa ružového kufra, v ktorom nosí celé svoje divadlo. Na konte má vlastné autorské i cudzie monodrámy, scénické pásma, zbierky poviedok a scenáre k filmom. V súčasnosti čaká na vydanie ďalšej knihy a zháňa finančné prostriedky na film. Žije v Bratislave.
Fotografie Kataríny Veľkej z Ilavy Ján Radzo
Fotografie Neveľo nás idze, neveľo nám treba Lucia Zacharová
-
- Posedenie po predstavení, Gejza Szabados a Milka Zimková.
-
- Johanka, Neveľo nás idze, neveľo nám treba
-
- Milka Zimková ako Magduľa.
-
- Katarína Veľká, foto z predstavenia z Ilavy.
Nálepky: divadlo jedného herca, Milka Zimková, monodráma