Časopis Úlet

Lásku k horám budoval v spoločnosti známeho horolezca Jozefa Psotku, ktorý pätnásteho októbra 1984 ako prvý Slovák vyšiel bez kyslíka na vrchol Mont Everestu. Tvrdí, že jeho život ovplyvnili tri veci: rodičia, skauting a horolezectvo. V spomienkach na zosnulého J. Psotku nám jeho priateľ, horolezec, športový tréner a dnes riaditeľ neziskovej organizácie Filia PaedDr. Alexander Fotul ponúkol pohľad aj na málo verbalizovaný duchovný rozmer horolezectva.

Kedy a kde ste sa spoznali s Jozefom Psotkom?

S Jožkom Psotkom som sa prvýkrát stretol na Gymnáziu Šrobárova v Košiciach, boli sme spolužiaci. Do tej istej triedy chodil už vtedy výkonný lezec Milan Merešš, ktorý nás navnadil, aby sme si išli vyskúšať lezenie na Jánošíkovu Baštu (neďaleko Kysaku, pozn. autorky). Spolu s Jožkom a ešte spolužiakom Bartolomejom Vargom, z ktorého tiež vyrástol horolezec, nás to oslovilo, no najviac Jožka, ktorý sa stal najslávnejším v celom Československu.

Ako hlboko sa vás dotkla prvá lezecká skúsenosť? Zrejme ste ju nepovažovali iba za spestrenie voľného času, keď ste sa dostali i na tatranské štíty…

Lezenie sme brali veľmi vážne a zodpovedne. Čo sa týkalo fyzickej prípravy, trénovali sme po škole i počas nej. Patrilo k tomu plávanie, posilňovanie, beh, bicyklovanie… Napríklad cez prestávky sme traverzovali pod oknami gymnázia, budova je z tehál, a tak sme si mohli precvičovať silu prstov na rukách, súťažili sme, kto dôjde najďalej bez spadnutia. Pamätám sa, ako Jožko poprosil učiteľa telesnej výchovy, aby si mohol trochu zabehať na dvore a po získaní súhlasu zabehol sto okruhov. To bol typický on. Cieľavedomý a keď vedel, čo chce a pre čo bojuje, zaťal sa a podrobil sa prísnej príprave, bol nám často príkladom. Milan Merešš behával bosý v zime po záhrade, aby si zvykol na oziabanie prstov pri zimnom tatranskom lezení. Ja som spával nahý, prikrytý iba dekou celú zimu doma v predsieni na starej drevenej debne, kde sa teplota pohybovala pri nule. Od začiatku sme chceli byť pripravení a odolní do Tatier. Aj na maturitu sme sa pripravovali na bicykloch. Zobrali sme bicykle, každý dostal od mamky liter mlieka, dva krajce chleba natreté maslom, zobrali sme si potrebné otázky na maturitu a šli sme do lesov za Košicami, učili sme sa v prírode. Žil v nás športový duch a mali sme prísne zásady, ktoré nebolo možné porušiť.

Horolezectvo je nielen fyzicky ale aj finančne náročný šport. Ako ste riešili túto oblasť, keď ste ešte boli študentmi?

Prirodzene, v tom čase nebolo ani peňazí, ale ani toľko dostupného lezeckého materiálu. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. Skoby sme vyrábali vlastnoručne, železo sa buď kúpilo alebo zohnalo, karabínky sme získavali od požiarnikov. Odev bol tiež veľmi jednoduchý, veľa nám ušili naše mamky. Keď som začínal, mal som jednu starú vojenskú blúzu s celtovinou, ktorá sa tak rýchlo nezodrala, pretože vtedy sa ešte nepoužívali sedačky, istili sme cez chrbát. Najlepšie topánky boli vojenské, na ktoré nám v Zlíne nabili vibramové podrážky.

Horolezectvo učí zodpovednosti

Jozef Psotka na vrchole Kančenčongy (Himaláje), 8 598 m.n.m.

Čo pre vás znamenalo, prípadne znamená horolezectvo? Radosť z počtu vylezených ciest, alebo by sme mohli uvažovať aj o akomsi duchovnom rozmere?

Horolezectvo má dva rozmery – športový, výkonnostný a duchovný. Vrcholový šport bolí, keď sa športovec intenzívne pripravuje, často ho bolí celé telo, je na hraniciach svojich možností a nemá čas obzerať sa dozadu. Ale ak uvažujeme o tom, že človek je harmonická bytosť a má byť prínosom pre svoje okolie, nemôžeme všetko postaviť iba na výkon. Treba zostúpiť a vrátiť sa aj k  ľudským rozmerom. Aj my sme skalolezectvo či horolezectvo nepostavili na dosahovaní športových výkonov. Áno, zaznamenávali sme si cesty, ktoré sme preliezli, aj ich náročnosť, ale to pre nás nebolo podstatné. Podstatné bolo, čo sme spolu zažili a hlavne podanie ruky na vrchole, ktoré nikdy nebolo formálne. Bolo tichým dôkazom, že sme to dokázali spolu a pri pohľade na lano, ktoré má samozrejme hrubo-pragmatický význam, sme cítili jeho symboliku, a to, že nás viaže niečo nesmierne pevné, niekedy priam na hranici života a smrti: dôvera a priateľstvo. A ešte ma margo otázky, prv, ako sme sa  s Jožkom  vybrali  v nedeľu  liezť, stretli sme sa ráno na omši v Dóme sv. Alžbety, našim obľúbeným miestom bol Oltár sv. Jozefa.

Bol Jozef Psotka veriaci?

Jozef pochádzal z veriacej rodiny. Keď sa vrátil z himalájskej výpravy, sedeli sme u neho doma v kuchyni, kde si liečil omrzliny v lavóre s vodou. Jeho mamka kdesi odbehla a to, čo vtedy povedal, mi dodnes znie v ušiach: Saša, veľmi dobre sa mi lezie, kým je mamka na žive. Dáva mi istotu, lebo viem, že sa za mňa modlí. Akoby to boli prorocké slová. Keď odišiel na Mt. Everest, jeho mamka už nežila a Jožko sa, žiaľ, nevrátil. Táto skutočnosť je viac ako symbolická, je to faktický dôkaz, že existujú úžasné sily, ktoré nás vedia podržať, ktoré nás vedia v rozhodujúci moment podoprieť. Hovorím o situáciách, keď nám niečo nevysvetliteľné našepkáva, aby sme neliezli do cesty a varuje, nech to radšej necháme aspoň pre danú chvíľu. Sám som presvedčený, že nemá význam ísť hlavou proti múru v duchu indiánskeho príslovia nechoď do vopred prehratého boja. Ani  horolezec by nemal ísť do rizika, ktoré je evidentné a je väčšie ako percento úspešnosti.  Horolezectvo učí zodpovednosti, ibaže Jožko Psotka už expedíciu nemohol odmietnuť. Liezol i na počesť mamky. Všetky svoje výkony vnímal ako výkony za nás všetkých, za národ. Avšak čo bolo pre Jožka charakteristické, nikdy nebol nikým viac ako kamarátom Jozefom Psotkom z Košíc. Netúžil byť uctievanou hviezdou.

Horolezectvo patrí medzi extrémne športy s pravidelným zoznamom smrteľných nehôd. Napriek tomu stále láka a mnohí, ktorí s lezením začnú, už tomuto volaniu nedokážu odolať.

Musím uznať, že horolezectvo je šport, kde sa často podávajú obrovské výkony na hranici života a smrti. Ak však nebudeme uvažovať v dimenziách extrémneho horolezectva, ale v rozmeroch rekreačného lezenia, treba povedať, že je v ňom predovšetkým veľa harmónie. Keď ju lezec dokáže spojiť s uspokojujúcim športovým výkonom, vznikne nezabudnuteľný zážitok.

Nepostavím sa na kvet, radšej ho obídem…

Čo konkrétne máte na mysli pod slovom harmónia?

Pri stúpaní tatranskými dolinami ovanie človeka mystika. Zanecháva za sebou každodenné lopotenie sa a starosti, ktoré sa zdajú byť čím ďalej tým viac malichernejšie. A potom, už úplne na vrchole štítu, pri pohľade na mraky, prípadne malinké dedinky a domčeky, pocíti neuveriteľnú čistotu a blízkosť k Bohu. Horolezectvo neznamená iba podávanie športových výkonov, štatistické zapisovanie počtov a náročnosti ciest. V prvom rade je o pocite, ktorý napĺňa pri zdolávaní cesty a o obdivovaní drobných zázrakov a krás. Zoberte si napríklad kvietok rastúci vo výške dvetisíc metrov nad morom, jeho jasnú farbu alebo aj malý potôčik ukrytý v štrbine.

Má horolezec  čas aj  na obdiv?

Skalolezectvo je niečo iné ako horolezectvo. V skalolezectve sa skôr podávajú športové výkony spojené s počtom nalezených ciest a ich náročnosťou. Ale v horolezectve, ak chce človek akceptovať všetky zásady bezpečnosti pohybu vo vysokohorskom teréne, priam musí mať čas. Keď blúdi očami po skale a hľadá pevné záchytné body, nachádza i rôzne rastlinky, puklinky a všetky tie prečudesné tvary. V takejto výške by som kvietku nedokázal ublížiť, radšej ho nejakým spôsobom obídem, nepostavím sa naň, akoby som ho mal zničiť. Tu má inú hodnotu ako na lúke medzi množstvom iných…

Aby sme sa vedeli pozrieť do zrkadla

Hovorí sa, že na štítoch je človek bližšie k Bohu. Ako blízko má horolezectvo k týmto duchovným rozmerom?

Asi veľmi blízko. Je ťažko povedať o niekom, že je úplne neveriaci, ktorý naozaj ničomu neverí. Takýto človek by sa asi na horolezectvo rýchlo nedával, považoval by to azda za ľahtikárstvo. Veriaci človek vie, že je v božích rukách a má svojho anjela strážneho, niekde v podvedomí cíti, že ho podrží, pomôže a pošepká, ak by bolo najhoršie. Na druhej strane vedomie, že stúpam kdesi veľmi vysoko, priam k nebesiam a všetko pozemské ostáva podo mnou, dáva horolezectvu iný rozmer. Verím, že polovica lezcov sa pred nástupom aspoň v duchu prežehná a poprosí o pomoc. Patrí to k istej psychickej príprave lezca. Dodáva istý pokoj, pomáha cítiť sa bezpečnejšie, aj keď vliezam do náročnej cesty.

Pocítili ste aj vy osobne  božiu prítomnosť na skalách?

Áno, je tam. Božia prítomnosť, ktorá je doplnená ľudskou blízkosťou a úprimnosťou i preto, lebo pri lezení jeden druhému odovzdáva to najlepšie a najúprimnejšie, čo v danej chvíli odovzdať môže.

Aké hodnoty môže vniesť horolezectvo do každodenného, civilného života?

Veľmi veľa a mám obavu, že sa to nedá jednoducho povedať. Môj život ovplyvnili tri veci: štandardná rodinná výchova dvoch rodičov, skauting a jeho ideály postavené na čistote a do tretice horolezectvo. Sú to platformy, na ktorých zakladám svoje bytie a vďaka nim nemôžem   zlyhať. Horolezectvo aj skauting učí takému konaniu, ktoré mi prízvukovali i rodičia: rob tak, aby si sa vedel každé ráno pozrieť do zrkadla. Váhu ich slov som si uvedomil mnohokrát potom, keď som nemal prácu, bol som politicky diskriminovaný a nevedel, z čoho budem živiť svoju rodinu. Práve vtedy som si uvedomil, že nemôžem sám seba zradiť, aby som mal odvahu hľadieť na seba v zrkadle, keď sa ráno holím…Takže adekvátne k tomu som vždy konal a dnes, ak by sa ma niekto opýtal, či by som sa chcel vyhnúť prežitým nepríjemnostiam, veľmi rozhodne odpovedám nie, lebo vďaka nim mám pre seba väčšiu hodnotu.

(písané pre Úlet a Katolícke noviny)

Foto: autorka a archív PaedDr. Alexandra Fotula

Nálepky: horolezectvo, Jozef Psotka, lezenie

Autor: Alena Štrompová. 28. Júl 2009 o 18:18 v rubrike Interview, Šport.