"Do zbrane mešťania!" zaznelo Košicami.

Do zbrane mešťania! Tento bojový pokrik zaznel Mestským parkom v  Košiciach v sobotu 15. augusta o šiestej večer. Diváci šermiarsko-divadelného predstavenia mali možnosť nazrieť do minulosti, do čias,  keď sa naši predkovia rozhodovali medzi cťou a povinnosťou.

Dej zaviedol do druhej polovice 15. storočia. Košice boli ohrozené nepriateľským vpádom Bratríkov a kvôli hroziacemu nebezpečenstvu sa rozhodlo, že každý zdravý muž s dvoma rukami, nohami a aspoň jedným zdravým okom musí narukovať. No mladí gavalieri zaneprázdnení vysedávaním v krčmách a pouličnými bitkami mali celkom iné plány… A od tejto chvíle sme boli svedkami humorných pokusov vyhnúť sa vojenskej službe a ich následkov.

Mimoriadnu odozvu u najmladších pozorovateľov mali bojové scénky. Rovnako zaujali repliky postáv a a kuriózne rekvizity  okorenené súčasným humorom, ktorý pomáhal divákovi vcítiť sa do problémov Košičana spred šiestich storočí.

Predstavitelia šermiarsko-divadelnej spoločnosti Via Cassa pripravili aj bonusovú časť programu. Išlo o praktické rady a ukážky bojových techník z 15. storočia, ktorých účelom bolo jediné – prežitie za každú cenu. Za účasti dobrovoľníkov z radov divákov predviedli umenie, ktoré síce vyzerá jednoducho, no opak bol pravdou. Ďalšie divadelno-šermiarske predstavenie spojené s pochodom po meste sa uskutoční 12. septembra 2009.

Fotografia: Michal Oceľák

Ak nechcete nechať svoje mozgové bunky v letargii a chcete, aby sa vaše mozgové závity rozhýbali, využite jej bohatú ponuku.

V júli máte možnosť spoznať prostredníctvom originálneho výkladu zaujímavú kultúru pôvodných obyvateľov Strednej Ameriky – Aztékov, Mayov a Inkov.

V auguste sa potešia všetci milovníci a obdivovatelia Japonska. Tento mesiac je venovaný trom prednáškam o tejto jedinečnej krajine, jej mytológii, histórii, kultúre, tradícii a zvykom. Dozviete sa tiež o živote a ceste Samuraja.

Počas celého leta sa okrem jednorazových prednáškach, otvára kurz porovnávacej psychológie, ktorá pozostáva z 15-tich tém. Bližšie info na www.akropolis.sk.

Nová Akropolis pozýva na zaujímavý víkend.

Kultúrna asociácia Nová Akropolis pozýva na víkendový cyklus prednášok o významnom lekárovi-alchymistovi 16. storočia. Prednášky sa budú konať posledný májový víkend 30. 5. – 31. 5. od 17:00 do 20:00 hod v priestoroch Novej Akropolis na Hlavnejulici číslo 37 v Košiciach.

Zoznámite sa s Paracelsom,  s jeho životom, dielom a poznatkami, ktoré zanechal. Rovnako s  koncepciou zatriedenia príčin chorôb.  Dozviete sa , čo je to alchýmia a mágia, a aké skryté zákutia má lekárstvo, i ktoré sú štyri piliere medicíny. Cena kurzu: 15 €, študenti a dôchodcovia 11,60 €. Nenechajte si ujsť tento poznania bohatý víkend.

Foto: logo Nová Akropolis

Nová Akropolis je pre všetkých, ktorí túžia po poznaní.

Kultúrna a humanistická asociácia Nová Akropolis pravidelne uskutočňuje prednášky a kurzy z rôznych oblastí kultúry a filozofie. Prednášky sú určené všetkým, ktorí sú ochotní vzdelávať  sa.  Novú Akropolis nájdeme v dvoch najväčších mestách na Slovensku, a to v Bratislave a Košiciach. Využite preto príležitosť, ktorú vám naše mesto ponúka…

Nová Akropolis vznikla v roku 1957 v Argentíne. Jej zakladateľ bol profesor talianskeho pôvodu Jorge Angel Livraga Rizzi.  Cieľom bolo podporiť kultúru a sociálnu oblasť, ktorá bola v tom čase na podpriemernej úrovni. Jeho nasledovníkmi sa stali študenti a absolventi vysokých škôl ale aj významné osobnosti nielen z umeleckého sveta. Ich spoločným ideálom bolo vytvorenie Filozofickej Školy na klasický spôsob,   v ktorej sa budú vyučovať poznatky o rôznych duchovných a filozofických tradíciách.

V súčasnosti je táto nezisková organizácia rozšírená po celom svete a pôsobí vo viac ako päťdesiatich krajinách.

Svoje sídlo majú v Košiciach a Bratislave.

Na Slovensku od roku 2000 a v Košiciach od roku 2005.  Jej členskú základňu tvoria ľudia z rôznych spoločenských a sociálnych vrstiev bez ohľadu na vek, pohlavie, vierovyznanie, rasu či etnickú alebo národnú príslušnosť. Medzi  hlavné ciele patrí snaha o zjednotenie všetkých ľudí prostredníctvom bratstva a vzájomnej tolerancie. Okrem kultúrnej činnosti sa asociácia aktívne venuje sociálnym, športovým, ekologickým aktivitám a vydáva rôzne publikácie.  Veľký dôraz kladie na podporu globálneho rozhľadu na základe tradičných filozofických škôl, ako aj na základe skúseností. Ak chcete rozšíriť svoje obzory,  kultúrne a duchovne vzrásť, navštívte niektorý zo zaujímavých kurzov. Ako sa hovorí, lepšie je raz vidieť ako trikrát čítať.  Viac informácií nájdete na http://www.akropolis.sk/

Fotografie:  autorka a logo Nová Akropolis

Zúčastnite sa?

Voľba prezidenta je udalosť, ktorá sa opakuje raz za štyri roky. Je to podľa mňa primeraný čas na to, aby sme sa naučili meno reprezentanta nášho štátu. Ako náhle si však privykneme na jednu osobu na tomto poste, už sa o jeho miesto bijú ďalší. Človek aby mal z toho chaos…

Minulých prezidentských volieb som sa  ešte nemohla  zúčastniť. Vždy som závidela rodičom a plnoletým, že majú moc niečo zmeniť. Svojim rozhodnutím ovplyvniť rozvoj štátu a prispieť k jeho budovaniu. Pripadalo mi to nefér, že som od tohto ukrátená. Veď sa predsa rozhoduje aj o mne. O mojej osobe. O mojej budúcnosti…

Bola som naivné dieťa. Myslela som si, že keby som mala právomoc zúčastniť sa volebného procesu, jednoducho by som sa opýtala ľudí a oni by mi povedali, kto je dobrý, koho treba voliť a koho nie. Dnes s odstupom času vidím, že pojmy dobro a zlo sa k politike nehodia. Asi ako kyslé uhorky a čokoládová torta.

Rozhodujúca je skúsenosť

Teraz, keď som prinútená zaujímať sa o politiku (tak mi to káže občianska povinnosť), vidím, že existuje oveľa viac vecí, ktoré sa k nej nehodia. Ale to nevylučuje fakt, že sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Ak sa pýtate rôznych ľudí na názor o danom politikovi, riskujete, že budete ovplyvnení subjektívnymi odpoveďami, ktoré síce môžu mať pravdivý charakter, ale sú okrášlené emóciami. Čo si myslíte o mladom človeku, ktorý neprežil komunizmus a nepocítil jej ťarchu na vlastných pleciach,  ale napriek tomu ju chváli či hanobí? Alebo o mladom mužovi, ktorý podporuje jedného z kandidátov na súčasného prezidenta Slovenskej republiky, pretože niekedy, keď si ani nevedel zaviazať šnúrky na topánkach, hlásal slobodu a postavil sa proti režimu?

Verejnosť vyjadruje svoj názor.

Myslím, že rozhodujúca je skúsenosť. O politiku som sa začala zaujímať len nedávno. Snažím sa v tom zorientovať a vybrať si stranu. Lebo nás k tomu nútia. Postaviť sa na jednu stranu barikády. Vo svete,  kde objektivita nič neznamená, je to ale ťažké. Média sú ovplyvnené, a to podľa toho ako im to vyhovuje. O jednej veci sa píše a hovorí z viacerých pohľadov, pričom  navzájom očierňujú politických mecenášov. Asi to tak má byť. Tak sa to robí aj vo svete. Tak to robia všetci politici. Aj naši. Naťahujú sa ako deti v škôlke, používajú výrazy ako nevychovaní pubertiaci, hádajú sa ako staré babky na trhu, a ľutujú sa ako rozmaznané princezny na plese bez obdivovateľov…

Kto dá viac?

Je ťažké nájsť si vzor. Ešte ťažšie je nájsť si politický vzor. Keď sa politici navzájom obviňujú za skutky spáchané v minulosti, alebo naopak, vyzdvihujú to dobré, čo urobili pre tento štát, priznám sa, nehovorí mi to absolútne nič. To vie posúdiť predchádzajúca generácia, ktorá musela žiť podľa ich rozhodnutí.

Kampaň podporujú aj známe osobnosti.

Posudzovať politikov ako jednotlivcov je najjednoduchšie a najprijateľnejšie. Ak poznáme jeho život, rodinné zázemie, zopár koníčkov a sme dosť starí na to, aby sme si pamätali na jeho prešľapy a úspechy, je ľahko súdiť a rozhodovať sa. Čo však ostáva nám, ktorým chýba potrebný vek a skúsenosti? Poradiť sa s rodičmi? Počúvať vybrané médiá? Rozhodovať na základe sympatie? Kampane?  Keby sme žili za veľkou mlákou, nemuseli by sme si lámať hlavu. Išli by sme ako stádo za tým, kto dáva viac.  Lenže my žijeme na Slovensku. Tu kde sa hodnotí na základe výrokov, urážok a  vzájomných obvinení. Kde opozícia venuje viac času a úsilia, aby v čom najhoršom svetle vykreslila vládnu koalíciu. A pritom sa tvári ako trpiteľ s hrdosťou, že koná, ale jej skutky sú marené zlou väčšinou. A kde vládnuca strana odmieta akýkoľvek kompromis s opozíciou, a robí si, čo chce, kým ešte môže bez väčších sankcií. Ste znechutení? Aj ja… napriek tomu voliť pôjdem. A ty?

Renáta Kmecziková

Foto:  Autorka

]]> http://casopis.ulet.sk/2009/03/17/prezidentske-volby/feed/ 3 http://casopis.ulet.sk/2009/02/11/ako-si-vybrat-spravnu-vysoku-skolu-a-ako-sa-na-nej-udrzat/ http://casopis.ulet.sk/2009/02/11/ako-si-vybrat-spravnu-vysoku-skolu-a-ako-sa-na-nej-udrzat/#comments Wed, 11 Feb 2009 08:53:45 +0000 Renáta Kmecziková http://casopis.ulet.sk/?p=1350

Chystáte sa na vysokú? Niekto túži po titule, niekoho láka študentský život, iný baží po vedomostiach.

Moja babička nie je veľmi osvietená žena. Má 67 rokov a celý život prežila v malej dedinke 72 km od Košíc. V politike sa nevyzná a slovenčina nepatrí medzi jej silné stránky a to nehovorím o tom, že tajomstvá internetu sú pre ňu španielskou dedinou. Napriek tomu si každú nedeľu na obed sadne pred televíznu obrazovku a s hnevom komentuje aktuálne politické a spoločenské dianie. Vždy, keď ju navštívim, opakovane mi prizvukuje, ako je dôležité vysokú školu doštudovať. (Kým som chodila na strednú, hovorievala, aké je v dnešnom svete nevyhnutné mať vysokú).

Pýtate sa, čo týmto všetkým sledujem a prečo píšem o svojej babke? Chcela som len poukázať na to, že o potrebe mať titul vie aj žena, ktorá o možnosti študovať na VŠ ani nesnívala.

Dnes je trendom a ničím výnimočným, že sa pokračuje v ďalšom štúdiu po ukončení strednej školy. Nie je problém dostať sa na nejakú VŠ. Udržať sa tam je už ťažšie. Ako niekto, kto si už preskákal prijatie na VŠ a kto videl, ako tým istým prešli jeho priatelia, dospela som k záveru, že je mnoho druhov vysokoškolákov:

• 1. Tí, ktorí sú na škole, lebo si nevedia predstaviť seba v pozícii zodpovedného a hlavne povinnosťami zaťaženého „dospeláka”. Je pre nich ľahšie ďalšie roky života prežiť ako doteraz s výhovorkou na štúdium.

• 2. Tí, ktorí chcú získať titul pre zabezpečenie lepšej budúcnosti (hlavne v oblasti platu). Môžu si vybrať odbor, ktorý ich baví, ale nie je to pravidlo. Študujú, lebo majú radi istotu a radšej stavajú svoju budúcnosť pomaly, na pevných základoch.

• 3. Tí, ktorí chcú titul. Sú si s predchádzajúcou skupinou veľmi podobní, rozdiel spočíva v tom, že zvyčajne majú jasnejšiu predstavu zamestnania, prípadne sú už zamestnaní a ich práca vyžaduje vyššiu kvalifikáciu. Ich heslo znie: Hlavné je, že študujem! Patria tu aj externí študenti.

• 4. Študent – bohém, intelektuál. Študuje, lebo to potrebuje. Aj viac škôl. Čím náročnejšie, tým lepšie. A zvláda to. Žije štúdiom, nevie si predstaviť život bez neho. Nechápe, prečo neštudujú všetci.

Toto je len hrubý náčrt jednotlivých typov ľudí zo širokej masy študentov. A hlavne je to môj subjektívny názor. Môj uhol pohľadu.

Neuspokojte sa s informáciami z nástenky. Navštívte školu počas dňa otvorených dverí, alebo sa vyberte na prednášku.

V každom prípade sa na vysokoškolákov pozerá, uznajme, s istým rešpektom. A myslím si, že moja babička má pravdu. Treba mať ukončenú vysokú. Len si tak letmo prebehnite požiadavky na pracovné miesto. Ešte pred pár rokmi by boli na rovnaké miesto zobrali absolventa strednej školy. Dnes chcú prevažne absolventa vysokej.

Mojím cieľom nie je presviedčať niekoho o tom, aká je VŠ super. Ja nie som moja babka. Chcela by som len, aby sa tí, čo sa zahrávajú s myšlienkou, že pôjdu na VŠ, zamysleli. Aby nespravili rovnakú chybu ako ja  a nevrhli sa strmhlav na školu, o ktorej nič nevedia. Lebo by sa im mohlo stať, rovnako ako mnohým prvákom, že ich predstavy sa nebudú zhodovať so skutočnosťou.

• Prvú vec, ktorú by som poradila všetkým, je, aby sa nespoliehali na názory a pocity iných. Ak vám niekto hovorí, aká je to dobrá škola, ľahká škola, zlý profák, ťažká skúška, berte to s obrovskou rezervou. Každý totiž hovorí len svoj subjektívny názor. A ten väčšinou nie je šitý na vašu mieru.

• Po druhé, viete, že na prednášky môžete prísť len tak? Stačí si vybrať takú, ktorá vás zaujme a splynúť s davom. Zaručene vás nikto nevyhodí ani nebude mať poznámky na vašu osobu. Na vlastnej koži si najlepšie vytvoríte predstavu ako to na škole beží a spoznáte aj spôsob výučby a prístup profesora k študentom. A ujasníte si, či to takto chce mať ďalších päť rokov.

• Po tretie, získajte si čo najviac informácií o štúdijnom odbore a predmetoch. Zvyčajne sa v každom odbore nájde niečo, čo vám nebude po chuti. Ale budete sa cez to musieť prekusnúť. Radím nahliadnuť do skrípt a zhodnotiť, či to skutočne stojí za to. Ak nechcené predmety prevládajú, je na čase prehodnotiť, či je daný odbor práve to, čo chcem robiť.

• K samozrejmostiam by hádam malo patriť navštívenie dňa otvorených dverí na danej škole, preštudovanie internetovej stránky a všetkých ponúkaných možností a výhod a vôbec nie je na škodu ak máte známeho na škole, ktorý vám vysvetlí všetky nejasnosti.

• V neposlednom rade dajte veľký, ale skutočne veľký dôraz na prijímačky. Toto je vyšší level, ako boli prijímačky na strednú. Dôkladná príprava nie je zárukou, ale reálne zvyšuje vaše šance byť úspešní a prijatí. Len pre ponaučenie: viac ako polovica mojich známych, vrátane mňa samej, sa nedostali na tie školy, ktoré chceli, lebo podcenili prijímačky. Na druhej strane sú aj takí, ktorí sa dostali a nie sú spokojní.

Konečné rozhodnutie je len na vás samých. Všetko závisí od vás. To, na akú školu pôjdete, formuje váš charakter a určuje váš smer v živote. Treba si len vybrať, či sa necháte strnúť týmto prúdom, alebo sa mu radšej vyhnete.

Začiatky kapely sú dosť chaotické. Už len ich pôvod – Juhoafrická republika, presnejšie mesto Pretoria vyvoláva zmiešané pocity. Vtedy sa leaderovi a spevákovi Shaunovi Morganovi o Seetherovi ani nesnívalo. Spolu s pár priateľmi, ktorí postupne počas rokov opúšťali čoraz úspešnejšiu kapelu, hrával po nočných kluboch, menších zábavkách a koncertoch. V tom čase vystupovali ako Saron Gas a odvážili sa vydať prvý album pod názvom Fragile. Po obrovskom úspechu v juhoafrických hitparádach sa o nich začala zaujímať nahrávacia spoločnosť Wind-up Records. Morgan sa rozhodol, že skúsi šťastie za „Veľkou mlákou“ a presvedčil aj ostatných, že emigrovanie do blízkosti Los Angeles bude v záujme všetkých. Wind-up records však od nich žiadala ešte jeden ústupok – zmenu názvu kapely. Saron Gas totiž bolo homonymum k menu odvážneho agenta Sarin Gas.

Tak sa zrodil Seether. V roku 2002 im vyšiel v poradí druhý album Disclaimer (odvolanie) a po ňom nasledovalo turné s Evanescence, kde pravdepodobne začal románik medzi Morganom a speváčkou Amy Lee. Ich debut Broken, ktorý sa objavil aj na soundtracku k filmu Punisher spolu s takými zvučnými menami ako Nickelback či Finger Eleven, sa stal trhákom, čo viedlo k predlženiu turné. Po jeho skončení sa Seether rozhodol, že vytvorí akúsi rozšírenejšiu verziu Diclaimeru. Po rôznych vylepšeniach a úpravách vydali ďalší album Dicslaimer II, z ktorého sa predalo takmer sedemstotisíc kópií, čím sa stal Disclaimer prvým albumom, ktorý získal Zlatý album dvakrát. Na CD sa nachádzajú jedinečné skladby ako napríklad: 69 Tea, Cigaret, Needles, Fuck it a tiež skladba Hang on, ktorá sa objavila vo filme Daredevil.

O rok neskôr v roku 2005 vyšiel ich tretí album Karma and Effect. Pôvodný názov Catering to Cowards (Pokrm pre zbabelcov) museli pod tlakom vydavateľstva zmeniť. Tu opäť badať vplyv komercie a pokusov kapely vymaniť sa spod neho, avšak končiacich fiaskom. Stálo by za zmienku spomenúť DVD vydané práve v tomto chaotickom období s názvom One Cold Night – koncertu z Philadelphie. Celý koncert sa odohral čisto akusticky, pretože Morgan mal problémy so žalúdkom (dlhé roky zvádza boj s alkoholom a kokaínom), a preto sa rozhodol radšej pre toto riešenie, než aby koncert zrušil. To je aj dôvod prečo na ňom nemôžme počuť také „krváky“ ako napríklad Needles.

Posledný album pod názvom Finding Beauty in Negative Spaces im vyšiel 23. októbra 2007. Tematicky aj melodicky nadväzuje na svojich predchodcov. Napriek tomu v ňom cítiť isté „dozretie“ či lepšie povedané „vyzretie“ kapely. Koniec koncov aj Shaun Morgan už nie je žiadny puberťák – 21. decembra tohto roku oslávi tridsiate narodeniny… Úvodný singel Like a Suisade alebo Fallen, či Fake it sú jednoducho odsúdené na úspech.

Zdroj foto: internet, autorkino CD

Svoje názory na pôrod a tehotenstvo vyjadrili deti, študenti aj ženy v domácnosti formou výtvarných prác. Projektu sa zúčastnila aj mamička so svojim 14 mesačným synčekom. Originálne prevedenie a jedinečné spracovanie témy zaujali rovnako staršiu i mladšiu generáciu návštevníkov. Každá maľba vyžarovala osobitým výrazom. Ponúkala možnosť nahliadnuť do umelcovej mysle a spoznať jeho postoj k žene ako darkyne života.

„Veľmi ma to zaujalo. Skúmala som použitú techniku. Najviac ma upútal vývoj plodu. Nepôsobí to na mňa deprimujúco. Naopak, očarilo ma to. Neviem presne opísať ten pocit, ale príjemne to na mňa pôsobí,“ vyznala sa návštevníčka výstavy. Boli sme zvedaví aj na mužský názor: „Táto výstava je zaujímavá. Je tu cítiť viacero pohľadov na túto problematiku, od profesionálnych výtvarníkov, cez matky a študentov výtvarných škôl. Je to zložitá vec priniesť život na tento svet a treba na ňu veľkú odvahu.“

Okrem obdivovania malieb mali návštevníci možnosť získať užitočné informácie o najnovších lekárskych, alternatívnych i prírodných metódach, ktoré sa stávajú čoraz populárnejšími medzi súčasnými mamičkami. Mohli sa tiež dočítať o rôznych osobných skúsenostiach rodičiek i pôrodníkov. Tí najodvážnejší si vyskúšali na vlastnej koži aj pôrodný stôl .

Život jednotlivca je z pohľadu univerza len krátky prchavý okamih. Narodenie každého nového jedinca sa zdá byť bežnou záležitosťou, no pre matky je najvýznamnejším dňom v ich živote. Z celkového hľadiska ide len o štatistiku, ale pre jednotlivca znamená neuveriteľne veľa, čosi výnimočné. Koniec koncov, každý ním prejde len raz za život.

„Je krásne priviesť na svet človiečika, pretože je to tvor stvorený z lásky oboch rodičov. I keď pôrod asi bude namáhavý a zložitý, ale za tú drinu to stojí. Vzťah, ktorý sa vytvorí medzi matkou a dieťaťom, je to najsilnejšie puto na svete, ktoré nedokáže nikto pretrhnúť. Žena má vlastne najkrajší dar na svete – dokáže utvoriť nový život,“ dodala Petra z Košíc.

Renáta Kmecziková a Matej Špak
Fotografie: autori

Názov 12 Stones znamená vo voľnom preklade „dvanásť nasledovníkov Ježiša Krista“. Práva používať tento názov odkúpila kapela od rodiny, ktorá takto pomenovala svoju víkendovú chatku. Pre kapelu má toto meno skôr metaforický význam. Paul McCoy sa netají svojím detstvom, ktoré strávil prevažne v južanskom baptistickom kostole. Napriek náboženskej viere však nie je fanatickým vyznávačom kresťanstva ani sa nijakým spôsobom nesnaží priviesť ľudí na „správnu cestu“.

Chalani vytvárali prvý album s rovnomenným názvom 12 Stones takmer 2 roky. Pracovali dlho, ale precízne a to sa odráža aj na kvalite ich hudby. Do podvedomia ľudí sa dostali až vďaka spolupráci s kapelou Evanescence na piesni Bring me to life, ktorá sa nachádza tak na ich albume Fallen, ako aj na soundtracku k filmu Daredevil. S dvojročným odstupom vydali 24. augusta 2004 (v USA) v poradí druhý album The Potter´s field. Tu je už zreteľnejšie cítiť, že jeho tvorcovia dozreli a dospeli. Sú to skladby ľahko stráviteľné, prepojené s textovou časťou, veľmi trefne podfarbené gitarovými sólami. Tematicky sa nemenia. Stále je ich hlavnou inšpiráciou láska, ale nejde o žiadne sladké rečičky. Je vidieť, že Paul, ktorý je autorom prevažne všetkých textov, dal na papier kúsok seba a napísal to, čo prežil na vlastnej koži, surovo, ako to bolo. Hnev, túžbu, nádej aj trpkosť zo sklamania z rozchodov…

Svojich podporovateľov a fanúšikov sa im podarilo osloviť na spoločnom turné s 3 Doors Down, Nickelback a Puddle of Mudd. Po čerstvej vlne slávy a obdivu sa členovia kapely rozhodli pre prestávku, aby sa mohli venovať svojim rodinám. Po rôznych zmenách, ktoré nastali v zložení kapely sa chalani nakoniec v tomto roku vrátili s tretím albumom Anthem For The Underdog v nasledovnom zložení: Paul McCoy (vokály), Eric Weaver (gitara), Aaron Gainer (bubny), Justin Rimer (gitara) a Shawn Wade (basová gitara). Z ich hudby cítiť vplyv tragédie, ktorá zasiahla ich rodné mesto v podobe ničivého hurikánu Katrina.

12 Stones neprinášajú nový, neobvyklý ani poburujúci štýl hudby. Nezaškodilo by, keby svoj repertoár rozšírili a odvážili sa zariskovať a trošku zaexperimentovať. Napriek tomu ich skladby a duchaplné texty oslovujú široké spektrum ľudí. Schopnosťou vcítiť sa do nálad a pocitov poslucháča si získavajú ich stálu podporu a priazeň. Neostáva mi nič iné len poradiť: Vypočujte si ich a sami posúďte!

Foto: ilustračné, internet

Kapelku založili bratia Jared Leto (vokály a gitara) a Shannon Leto (bubny) spolu s priateľom Mattom Wachterom (klávesy a bas gitara). Po dlhšom hľadaní a zmene dvoch predchádzajúcich gitaristov sa štvrtým členom kapely definitívne stal Tomo Milicevic.

Ich prvý album z roku 2002 s rovnomenným názvom “30 Seconds to Mars” sa stretol s kritickým ohlasom, napriek tomu sa im úspešne podarilo predať viac ako 100 000 kusov nahrávok. Táto platňa bola zhotovená už 5 mesiacov pred vypustením do éteru, preto neodmietli veľkorysú ponuku skupiny Puddle of Mudd, robiť im predkapelu na šesťtýždňovom turné naprieč USA. Z úplne neznámych umelcov sa takto dostali do povedomia ľudí a ich piesne sa začali hrávať v rádiách. Ich najnovší a zároveň druhý album “A beautiful Lie” vyšiel v USA 30. augusta 2005. Jeho producentom bol Josh Abraham, ktorý má zásluhu na úspechu skupín Orgy, Velvet Revolver a Linkin Park.

Názov kapely vyjadruje uponáhľanosť dnešnej doby aj ľudí, ktorí v nej žijú, hoci únik je na dosah – možno nás od neho delí len niekoľko sekúnd. A prečo práve Mars – boh vojny? Táto planéta vždy najväčšmi fascinovala ľudstvo.

Vo svojej tvorbe boli vo veľkej miere ovplyvnení majstrami ako Pink Floyd, Led Zeppelin, či Rush. Ich hudba je preplnená emóciami vyplývajúcimi z osobných skúseností. Texty vychádzajú zo srdca a sú prerývané metaforami a obraznosťou. Chalani sa na druhom albume rozšantili a výsledný efekt stojí vážne za to. Pohrali sa s dynamikou a skombinovali ju s úplne jemnými rytmickými prvkami. Následne pridali štipku ľahkej depresie, ktorá len podfarbuje umelecký zážitok. Hlas frotmana kapely Jareda Letoa dokonale vyniká v pozadí jemných kláves, ako aj pri dunení bubnov. Atmosféra každej skladby sa odráža na jeho spôsobe vyjadrovania, ktorá vplýva na náladu poslucháča. V jeho podaní si vychutnáte vzrušujúci šepot a zároveň sa naplno vybúrite pri prekrikovaní hudobných nástrojov.

Meno Jared Leto je známe aj vo filmárskom priemysle. Zahral si v Alexandrovi Veľkom, Klube bitkárov a Mr. Nobody. Viackrát sa umiestnil v rebríčku najkrajších ľudí sveta. Nikdy však nevyužil svoje úspechy pre násilné presadzovanie kapely v hudobnom šoubiznise. Títo talentovaní hudobníci nehrajú a neskladajú pre slávu ani peniaze. Riadia sa ale heslom – image nie je nanič. Na svoj zovňajšok nedajú rozhodne dopustiť a to sa prejavuje aj v kvalite a prepracovanosti ich klipov. Za svoje snaženie boli v roku 2006 nominovaní stanicou MTV v kategórii najlepšie rockové video k piesni “The Kill”.

Unikátnym postgrunge štýlom sa im zatiaľ viac darí za veľkou mlákou ako na starom kontinente, hoci v britských rádiách si ich singel From Yesterday hľadá cestu k pokoreniu hitparád. Slovensko by mohlo byť v tomto smere pre štvoricu z Južnej Californie ozaj tvrdým orieškom. Obávam sa, že naša krajina ešte nedozrela na žáner, ktorý ponúkajú. Nepochybujem však, že sa aj u nás nájdu výnimky potvrdzujúce pravidlo a radi si zaexperimentujú…