Saturn pred Slnkom.

Azda každý, kto sa pozeral na Saturn už aj s menším ďalekohľadom, mi dá za pravdu, že mal chvíľami pochybnosti, či vidí skutočný obraz planéty, alebo sa pozerá na nastrčený diapozitív alebo kvalitnú fotografiu získanú sondou. Šiesta planéta slnečnej sústavy zaujala pozorovateľov v minulosti a ešte aj dnes   prekvapuje na záberoch v úchvatných neočakávaných pózach, získaných napríklad sondou Cassini, ktorá sa stala pred niekoľkými rokmi jej prvou umelou družicou.

Keď som bol asi v štvrtom ročníku na „zédeeške“, na hodine výtvarnej výchovy sme mali voľnú tému a kamarát   Stano kreslil na svoj výkres Slnko a planéty. Viacerým planétam prikreslil prstence. Aj keď vtedy začiatkom 70-tych rokov nebolo veľa možností dozvedieť sa niečo o vesmíre z literatúry (bolo jej žalostne málo), veľmi dobre som vedel, že len jedná planéta má prstenec – Saturn. Tak som Stana na to upozornil, ale on mi odvrkol, že takých planét je vo vesmíre viac. Nehádal som sa a dobre som urobil, lebo Stano mal pravdu. Ak keď prstenec Jupitera objavil Voyager takmer po 10-tich rokoch, Uránov bol objavený počas pozorovania zákrytu hviezdy planétou v roku 1977. Podobne sa predpokladali prstence okolo Neptúnu, čo vyplývalo tak isto z pozorovaní zákrytov v 80-tych rokoch. Definitívne potvrdila celistvé prstence okolo Neptúnu až sonda Voyager 2 v roku 1989. Takže prepáč Stano, mýlil som sa.

Ak sa vrátime do minulosti, v súvislosti so Saturnom je hlavnou postavou astronóm Christiaan Huygens (1629-1695). Vynašiel kyvadlové hodiny, vypracoval vlnovú teóriu svetla, konštruoval prvotriedne ďalekohľady. Predovšetkým však bol náruživým pozorovateľom hviezd a planét. 25.marca 1965 objavil Saturnov mesiac Titan a neskôr vysvetlil podstatu Saturnovho  prstenca. Veľmi prehľadný a zaujímavý historický proces spoznávania prstencov môžeme nájsť v diele Petra Begeniho: „Hviezdny tulák“, vydanom Hvezdárňou a planetáriom v Prešove v roku 2010. Dočítame sa tam, že prvý kontakt so záhadnými útvarmi pri Saturne mal Galilei pri prvých teleskopických pozorovaniach planét vôbec. Niekedy videl pri planéte dvojicu podivných satelitov, niekedy mala planéta uši, inokedy útvary zmizli. Galileo svoje pozorovania nevedel vysvetliť. Záhadné zmiznutie prstencov v roku 1642 po zdokonalení ďalekohľadov začalo lákať aj ďalších astronómov. Hlavne francúzskeho astronóma Pierra Gassendiho a poľského astronóma Johannesa Hevelia. Ich kresby Saturnu však v podstate neopúšťali predstavy Galilea o trojplanéte, či o dvoch zvláštnych ramenách pripevnených k planéte. Od roku 1655 sa rozhodol záhadu Saturnu rozlusknúť Huygens. V roku 1656 formálne publikuje oznam objavu mesiaca Titan a popritom vo forme anagramu zverejňuje svoju predstavu Saturnovej záhady. Vyzval astronómov, aby zverejnili svoje predstavy o svojich riešeniach. Reagovali viacerí. Francúz de Roberval vysvetľoval štruktúry pri Saturne exhaláciami produkovanými niekedy vo veľkom množstve z rovníkových oblasti Saturnu. Sicílčan Odierna v svojej práci tvrdil, že Saturn má slivkový tvar s tmavými oblasťami oddeľujúcimi ramená od planéty. Poliak Hevelius publikoval teóriu, podľa ktorej je Saturn eliptického tvaru s dvoma polmesiacmi, ktoré sú k nemu fyzicky pripojené. Najvernejšiu teóriu poskytol anglický matematik a významný architekt Christopher Wren. V roku 1658 napísal malý spis, ktorý však nestihol publikovať. V ňom navrhoval model, v ktorom sa okolo Saturnu vytvára eliptická „koróna“, ktorá je taká tenká, že by mohla byť považovaná za plochu pripevnenú k planéte. Tento model, aj keď nebol správny, dokázal vysvetliť pozorované tvary prstenca. Huygens sa o Wrenovom spise dozvedel až v roku 1661 po publikovaní svojho správneho vysvetlenia javu. A aký bol rozšifrovaný text jeho anagramu? Tu je jeho znenie: „Obklopený prstencom, tenkým, plochým, nikde neprerušeným, k ekliptike nakloneným“. K rozšíreniu poznatkov o prstencoch prispeli astronómovia Cassini – objavil medzeru (Cassiniho delenie) v prstenci v roku 1675. V roku 1787 Pierre Simone de Laplace matematický dokázal, že prstenec nemôže byť celistvý a pevný. Myslel si, že sa skladá z obručí. V polovici 19.storočia Roche dokázal, že v takej blízkostí planéty nemôžu byť ani obruče. Podľa neho prstence vznikli rozpadom mesiačika, ktorý sa priblížil k planéte. Koncom 50-tých rokov 19.storočia Maxwel matematicky dokázal, že prstenec je zložený z úlomkov. V roku 1895 bola táto teória potvrdená spektrografickou štúdiou. Povahu prstencov priamo demonštrovali až zábery sond Voyager.

Koho zaujímajú planéty hlavne z hľadiska mytológie a histórie objavov môžem vrelo „Hviezdneho tuláka“ od Petra Begeniho odporučiť.

A ešte k obrázku v úvode tohto článku. Bol získaný sondou Cassini a je jedinečný v tom zmysle, že sa už nemôže zopakovať. Vznikol počas zatmenia Slnka Saturnom z pohľadu sondy. Okrem štruktúr v prstencoch vidíme ako je okolie Saturnu zaprášené. Tak isto vidíme, že štruktúry z prachu podliehajú magnetickému poľu planéty. Určite sa dočkáme ďalších nových zaujímavých záberov od družice Cassini.

V knihách, časopisoch a na internetových stránkach nájdeme obrovské

Saturn. Autor: R. Barsa.

množstvo záberov Saturnu a jeho viac ako 60-člennej rodiny mesiacov. Vidieť však Saturn naživo pomocou ďalekohľadu je a nielen podľa mňa zážitkom. Neveríte? Príďte sa pozrieť k nám do hvezdárne. Dokonca večer počas súmraku je Kráľ prstencov často vďaka pokojnejšej atmosfére ešte krajší. Keď som ho v roku 1976 mal možnosť po prvýkrát vidieť ďalekohľadom, bol som sklamaný. Prstenec som pri ňom nevidel, lebo bol v rovine pohľadu zo Zeme. Teraz počas jari je situácia iná. Prstenec je pekne viditeľný.

Planéta sa pohybuje v súhvezdí Panna a vidno ju počas celého večera. Teplejšie jarné noci priam lákajú na posedenia pod hviezdnou oblohou. Či už pri ohníku s priateľmi alebo pri ďalekohľadoch, ktorých prostredníctvom sa môžeme preniesť bližšie k vzdialeným vesmírnym objektom. Počas tejto jari sa nám núka na obdiv planéta Saturn, na ktorej po dlhšej niekoľkoročnej prestávke môžeme pozorovať jeho severnú pologuľu a prstence z ich severnej strany. Pri prehliadke zaujímavých dvojhiezd, hviezdokôp, galaxií a ďalších objektov jarnej a letnej oblohy pohľad na Pána prstencov určite bude príjemným osviežením pre každého pozorovateľa. Na Saturn sa do DOMINA môžete prísť pozrieť  počas pravidelných štvrtkových pozorovaní. Alebo počas predlženého pozorovania v piatok 27.mája 2011, kedy bude hvezdáreň prístupná do polnoci.

Ing. Peter Kaňuk

pracovník hvezdárne a planetária,

CVČ Technik, elok. pracovisko Domino

Najväčší exemplár najväčšieho motýľa na svete mal rozpätie krídel až 21,5 cm.

Mesiac po otvorení Butterfly show Botanická záhrada Košice (ďalej len BZ) „konečne“ ukončila premiéru tohto podujatia. Pre obrovský nával hostí sa vedenie záhrady dvakrát rozhodlo predĺžiť termín ukončenia akcie. Niet divu. Počas víkendov to pred budovou vyzeralo ako pred štadiónom, na ktorom sa má uskutočniť dôležitý futbalový alebo hokejový zápas. Podujatie, ktorého krstným otcom a realizátorom v jednej osobe je pán Ing. Róbert Gregorek, by sa určite neuskutočnilo, ako sám povedal, bez finančnej pomoci pána Ľubora Pavlíka zo Spišskej Novej Vsi a MVDr. Petra Čulena z Košíc.

Motýlia show mala nevídaný úspech. Ing. Gregorek na túto adresu skonštatoval: „O úspešnosti Butterfly show sme boli od začiatku presvedčení. Overené skúsenosti s touto aktivitou majú aj naši českí kolegovia z Brna a Prahy. Aj v ich podmienkach bola reakcia návštevníkov na motýle najvýraznejšia v porovnaní s inými tematickými výstavami. Je fakt, že v našom prípade prekonala realita aj najoptimistickejšie vízie. Návštevnosť v súvislosti s trojtýždňovou prezentáciou motýľov dosiahla úroveň celoročnej návštevnosti BZ. Len počas najsilnejšieho víkendu si bolo pozrieť motýle 3800 platiacich návštevníkov. Tento rekord v histórii BZ sa už síce v iné dni nezopakoval, ale napriek tomu bolo neustále rušno.“

Obľúbeným motýľom bol jednoznačne takýto Morpho idomeneus.

Za motýľmi až zo stredu Slovenska
BZ si prišla pozrieť obrovská masa ľudí. Cez maličkých a užasnutých škôlkarov a školákov cez maďarských či poľských turistov. Avšak ani Slováci sa nedali zahanbiť. Pohľad na motýle rôznych druhov si nenechali ujsť ani zvedavci pricestujúci zo stredného Slovenska, napríklad Detvy, Starej Ľubovne, Tisovca, Tvrdošína, ale aj z Trnavy. Školské návštevy z iných miest mali namierené na prehliadku rastlín, ale ako poznamenali, motýle brali ako príjemné spestrenie programu. Niektorí ani netušili, že v BZ sa niečo také ako Motýlia show uskutočňuje. Individuálne prichádzajúci návštevníci sem prišli skôr cielene za motýľmi. „V Botanickej záhrade som bola už toľkokrát, že si to už ani nepamätám. Tentoraz som prišla len kvôli motýľom. Sú naozaj krásne. Hlavne tie modré,“ hovorí pani Katarína, ktorá má doma vlastnú botanickú mini záhradu.

Kaskadérske kúsky zamestnancov
A čo otázka nákladov takejto akcie? „Jednotková cena jednej kukly kolíše v sortimente, ktorý sa u nás uplatnila medzi 1 až 2,5 Britskej Libry. Teda približne niečo nad 40,- až cca viac ako 100,-Sk. Súhrnné faktúry za dodávku kukiel neprekročili plánovanú čiastku 65 000,- Sk,“ odpovedal Ing. Gregorek Vzápätí dodal: „Celkové náklady na akciu však zďaleka nezahrňujú len samotné kukly. Dôležitá je aj adaptácia skleníka, zabezpečenie podmienok na liahnutie, špeciálne materiály, napr. originálne lepidlo na prichytávanie kukiel, ktoré sa u nás nedá kúpiť a museli sme si ho tiež nechať doviesť z Londýna – bez neho by to bolo naozaj veľmi zložité zvládnuť. Mimochodom, naši zamestnanci, ktorých je žalostne malý počet na podobné veľké akcie, sa nedali zahanbiť a odviedli kus statočnej práce. “Kaskadérske” práce pod hrebeňom hornej konštrukcie skleníka zvládol náš kolega Ing. Peter Fridman. Bez adaptovania priestorov, na ktoré sa podujal, by z Butterfly show bol len nereálny sen.“

Pani Viktória sa pricestovala za lietajúcou nádherou z Prešova.

Mali sme najväčšieho motýľa na svete
Motýle, ktorých bolo neúrekom, boli dovezené z anglickej motýlej farmy Butterfly Farm Strattford. Kukly prišli na trikrát. Keďže chov aj manipulácia s motýľmi je dosť problematická záležitosť, prvá zásielka bola znehodnotená predčasným vyliahnutím niekoľkých desiatok motýľov už počas cesty. Čiastočne však boli nahradené. Počas celej akcie sa v skleníku Viktória vyliahlo viac ako tisíc motýľov a bežne ich bolo aktívnych približne dvesto. Najväčšieho motýľa na svete, Attacus atlas, mohli návštevníci vidieť len počas ôsmich dní. Rozpätie krídel najväčšieho exemplára tohto motýľa bolo 21,5 cm. V prírode má však možnosť dorásť až do rozpätia 28 cm. V skleníku mali návštevníci možnosť vidieť aj vajíčka niektorých druhov motýľov pevne „prisatých“ na listoch rastlín. „Životnosť dospelého jedinca kolíše v rozmedzí 5 až 14 dní. Závisí to od druhu, počasia a iných vonkajších vplyvov ako teplota, vlhkosť,… Jednou z najdôležitejších skutočností z hľadiska trvanlivosti motýľa je doba párenia. Po spárení motýľ už len nakladie vajíčka a postupne zaniká,“ objasňuje Ing. Gregorek.

Málokto si vie predstaviť motýlie kukly. Na obrázku kukly Caligo.

Kolekcie motýľov s vyše stovkou druhov
Väčšina ľudí sa prikláňa k názoru, že motýle sú krásne a nežné stvorenia. A ktoré sa návštevníkom páčili najviac? Pán Gregorek pohotovo zareagoval: „Najviac sa páčili modré motýle Morpho idomeneus, hnedo-belasé Caligo memnon, rôzne druhy Helikoniusov, vidlochvostov – Papilio, Graphium, a pod. Pomalý let a dlhá životnosť Idea leuconoe bola tiež milým prekvapením.“ Exotické motýle pochádzali z rôznych kútov sveta. „S výnimkou objednaných čistých druhov boli súčasťou objednávok aj kolekcie motýľov z juhovýchodnej Ázie, Thajska, Malajzie, Filipín, Južnej Ameriky či tropickej Afriky. V kolekciách boli však zastúpené aj mnohé skupiny jedného druhu, a dokonca aj sólo reprezentanti mnohých druhov. Preto druhová pestrosť dosiahla 60 až 120 druhov. Vyššie číslo platí, ak započítavame aj jednotlivé exempláre, ktoré mala možnosť vidieť len určitá časť návštevníkov pár dní po ich vyliahnutí.“

Najúspešnejšia výstava v histórii botanickej záhrady
Ak to zhrnieme, motýlia show bola megaúspešná. Ľudia sem prichádzali z rôznych kútov Slovenska či blízkeho zahraničia. Hoci náklady na kukly stáli cca 65 000,- Sk, už v prvom týždni bola viacnásobná návratnosť investícií. Niet divu. Veď denná tržba sa v tom období až zdvadsaťnásobila! Žiadna akcia v histórii BZ zatiaľ nemala takýto úspech. Na budúci rok, približne v tom istom čase ako tento, by BZ mala opäť usporiadať Motýliu show. A mala by byť ešte väčšia a úspešnejšia ako tohtoročná.

Za poskytnutie informácií ďakujeme Ing. Gregorekovi, realizátorovi a krstnému otcovi v jednom celej akcie, ochotnému pánovi vrátnikovi Ružbarskému a v neposlednej rade celému personálu BZ.
Za poskytnutie fotografií ďakujeme Ing. Gregorekovi a archívu celej BZ.

Scenár a réžia: Katarína Začková
Kamera: R. Benkovits, R. Bulnakov
LEON productions, 2006, 38 min 30 s, formát DVD

Aj keď tento dokument uzrel svetlo sveta v roku 2006, jeho príprava sa začala v lete 2002. Celú Európu sužujú obrovské povodne a extrémne výkyvy počasia. Klimatológovia začínajú biť na poplach, ľudia majú strach a obavy. No strach opadá tak rýchlo, ako opadla voda z pivníc…

Filmový dokument známej publicistky Kataríny Začkovej, Klimatické zariadenie má poruchu, prináša širokospektrálny pohľad na tému klimatických zmien v podmienkach strednej Európy. Hlavným pozadím týchto zmien je nedostatok vody v krajine. Intenzívne poľnohospodárstvo, mestská zástavba a rozsiahle vodohospodárske úpravy majú za následok enormné vysúšanie krajiny. Na filme spolupracovali klimatológovia, vodohospodári, prírodovedci a environmentalisti zo Slovenska, Čiech a Rakúska, medzi ktorými sa objavili aj RNDr. Peter Šťastný, CSc. (SAV), RNDr. Milan Lapin, CSc. (SAV), či Ing. Michal Kravčík, PhD. (MVO Ľudia a voda).

Dokument sa nesnaží pôsobiť nenútene, ale ide priamo na vec. Na diváka pôsobia šokujúce fakty, zábery povodní a vyhlásenia odborníkov. Tie majú jedinú úlohu – nenechať diváka ľahostajným. Divák musí rozmýšľať a hľadať súvislosti medzi jednotlivými skutočnosťami. Pretože klimatické zmeny sú tu a budúcnosť potrebuje ľudí, ktorí vidia súvislosti a majú odvahu na zmeny, pretože budúcnosť si zmeny vyžaduje. A zmena vždy bolí…

Obrazový materiál: archív časopisu Úlet

Priestorový vzťah geoidu, elipsoidu a reliéfu

Žijeme skutočne na guli?

K domnienke o plochosti Zeme sa vo všeobecnosti hlásili ľudia v období staroveku. Napríklad starovekí Hindovia si mysleli, že Zem je plochý disk položený na chrbte slona. Slon stál na obrovskej korytnačke, ktorá sa plavila po šírom vesmírnom oceáne. Gréci v 6. storočí pr. n. l. verili, že Zem je plochá a leží na ramene obra Atlasa. Egypťania videli Zem ako rovinu obkolesenú horami, nad ktorými bola nebeská kupola. V tejto kupole sa po nebeskej ceste pohybovali všetky planéty, Slnko a Mesiac.

Po všetkých týchto „teóriách“ prišiel konečne grécky učenec Aristoteles. Aristoteles v 4. storočí pr. n. l. pozoroval kruhový zemský tieň na Mesiaci pri jeho zatmení, a tým jednoznačne dokázal guľovitý tvar Zeme.

Znázornenie plochej Zeme neznámym autorom

Neskôr, začiatkom 18. storočia I. Newton vyjadril názor, že Zem má tvar elipsoidu rotujúceho okolo kratšej osi. Dôkaz o tom, že Zem má tvar, ktorý je veľmi blízky rotačnému elipsoidu, potvrdila Francúzska akadémia vied, ktorá vykonala stupňovité merania v rovníkovej oblasti (Peru) a v polárnej oblasti (Laponsko). V súčasnosti merania zo satelitov stále upresňujú údaje o skutočnom tvare a veľkosti Zeme. Dokazujú, že Zem má nepravidelný hruškovitý tvar – kardioid.

Skutočný tvar Zeme je nesmierne zložitý a preto ho reprezentuje tzv. geoid. Geoid je fyzikálny model povrchu Zeme (idealizované teleso), reprezentované strednou hladinou morí a oceánov, s rovnakým potenciálom tiažového poľa Zeme. Geoid by bol pravidelným rotačným elipsoidom len v tom prípade, ak by bola hustota zemskej hmoty rovnomerne rozložená. V dôsledku nerovnomerného rozloženia zemskej hmoty však miesta s rovnakou príťažlivosťou nemajú od stredu Zeme rovnakú vzdialenosť. Povrch geoidu je teda oproti elipsoidu zvlnený. Maximálne odchýlky medzi geoidom a elipsoidom sú +65 m – južne od Islandu, geoid je nad elipsoidom, a –102 m na rovníku – južne od Indie, geoid je pod elipsoidom.

Hindská predstava sveta

Sploštenie Zeme najlepšie vystihuje referenčný elipsoid, ktorý predstavuje teleso s vlastnosťami geoidu, ale s homogénnou hustotou hmôt. Sploštenie Zeme má pomer 1: 298,25 – čo znamená, že polárna (vertikálna) poloos je o 21,38 km kratšia ako rovníková (horizontálna) poloos dlhá 6378,165 km. Družicové výskumy ukazujú, že ani severná a južná pologuľa nie su symetrické vzhľadom na rovinu rovníka. Poloos južnej pologule je o 40 m kratšia ako poloos severnej pologule. Teda južná pologuľa je menšia. Podobné nerovnosti sú aj v rovnobežných rezoch. A aby toho nebolo málo tak aj stred zemského jadra je posunutý o 350 km od geometrického stredu Zeme.

No, skrátka, jeden veľký číselný bolehlav. Guľa je predsa len lepšia. Čo myslíte?

Geoid - fyzikálny model povrchu Zeme

Ilustrácie: autor a internet

Martin, 20 rokov:

Ešte som o takom niečom nikdy nerozmýšľal, neviem. Vo využívaní veternej energie vidím význam, pretože je to ekologickejšie.

Vladimíra, 20 rokov:

Určite je to dôležitá vec. Myslím si že potrvá dosť dlho, kým si na to ľudia zvyknú a kým sa čosi podobné dostane do popredia. Čo sa týka veternej energie, tak som sa nad tým nikdy nezamýšľala, ale ak to má prispievať k nášmu životnému prostrediu, tak potom to má určite význam.

Eva, 18 rokov:

Myslím si, že dokiaľ je využiteľná atómová energia a ropa, tak je to ďaleká budúcnosť. Momentálne sa to neoplatí, pretože na stavanie alternatívnych zdrojov nie sú peniaze. Ak by vláda schválila výstavbu alternatívnych zdrojov energie, ľudia by si zvykli a boli by spokojní.

Katarína, 22 rokov:

Má to určite zmysel, ale bližšie to neviem špecifikovať. Ľudia, väčšinou starí konzervatívni, sa tomu veľmi nerozumejú. Využívať niečo podobné by sa určite báli. Vo využívaní energie vetra vidím význam. Najmä ušetrením iných dôležitejších zdrojov.

Martin, 22 rokov:

Myslím si, že v budúcnosti to nahradí energiu, ktorú využívame dnes. Práve vtedy keď sa minú prírodné zdroje, ktoré sú vyčerpateľné. Možnože len to nám pomôže k tomu, aby sme existovali ďalej. Využívanie veternej energie má svoj zmysel.

Maťo, 21 rokov:

Áno. Je tam určite budúcnosť, pretože zdroje sú iba dočasné. Napríklad uhlie či ropa sa rýchlo vyčerpá. Budúcnosť, možno do tých 50-tich rokov. Potom sa tieto zdroje budú musieť určite využívať. Veterná energia má význam. Rovnako ako slnečná. Všetko záleží od efektivity. Tá, ktorá je efektívnejšia, sa bude používať najviac.

Lenka Lipčáková a Monika Vozárová