PeadDr. Alexander Fotul. Bývalý spolužiak, lezec a priateľ Jozefa Psotku.

Lásku k horám budoval v spoločnosti známeho horolezca Jozefa Psotku, ktorý pätnásteho októbra 1984 ako prvý Slovák vyšiel bez kyslíka na vrchol Mont Everestu. Tvrdí, že jeho život ovplyvnili tri veci: rodičia, skauting a horolezectvo. V spomienkach na zosnulého J. Psotku nám jeho priateľ, horolezec, športový tréner a dnes riaditeľ neziskovej organizácie Filia PaedDr. Alexander Fotul ponúkol pohľad aj na málo verbalizovaný duchovný rozmer horolezectva.

Kedy a kde ste sa spoznali s Jozefom Psotkom?

S Jožkom Psotkom som sa prvýkrát stretol na Gymnáziu Šrobárova v Košiciach, boli sme spolužiaci. Do tej istej triedy chodil už vtedy výkonný lezec Milan Merešš, ktorý nás navnadil, aby sme si išli vyskúšať lezenie na Jánošíkovu Baštu (neďaleko Kysaku, pozn. autorky). Spolu s Jožkom a ešte spolužiakom Bartolomejom Vargom, z ktorého tiež vyrástol horolezec, nás to oslovilo, no najviac Jožka, ktorý sa stal najslávnejším v celom Československu.

Ako hlboko sa vás dotkla prvá lezecká skúsenosť? Zrejme ste ju nepovažovali iba za spestrenie voľného času, keď ste sa dostali i na tatranské štíty…

Lezenie sme brali veľmi vážne a zodpovedne. Čo sa týkalo fyzickej prípravy, trénovali sme po škole i počas nej. Patrilo k tomu plávanie, posilňovanie, beh, bicyklovanie… Napríklad cez prestávky sme traverzovali pod oknami gymnázia, budova je z tehál, a tak sme si mohli precvičovať silu prstov na rukách, súťažili sme, kto dôjde najďalej bez spadnutia. Pamätám sa, ako Jožko poprosil učiteľa telesnej výchovy, aby si mohol trochu zabehať na dvore a po získaní súhlasu zabehol sto okruhov. To bol typický on. Cieľavedomý a keď vedel, čo chce a pre čo bojuje, zaťal sa a podrobil sa prísnej príprave, bol nám často príkladom. Milan Merešš behával bosý v zime po záhrade, aby si zvykol na oziabanie prstov pri zimnom tatranskom lezení. Ja som spával nahý, prikrytý iba dekou celú zimu doma v predsieni na starej drevenej debne, kde sa teplota pohybovala pri nule. Od začiatku sme chceli byť pripravení a odolní do Tatier. Aj na maturitu sme sa pripravovali na bicykloch. Zobrali sme bicykle, každý dostal od mamky liter mlieka, dva krajce chleba natreté maslom, zobrali sme si potrebné otázky na maturitu a šli sme do lesov za Košicami, učili sme sa v prírode. Žil v nás športový duch a mali sme prísne zásady, ktoré nebolo možné porušiť.

Horolezectvo je nielen fyzicky ale aj finančne náročný šport. Ako ste riešili túto oblasť, keď ste ešte boli študentmi?

Prirodzene, v tom čase nebolo ani peňazí, ale ani toľko dostupného lezeckého materiálu. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. Skoby sme vyrábali vlastnoručne, železo sa buď kúpilo alebo zohnalo, karabínky sme získavali od požiarnikov. Odev bol tiež veľmi jednoduchý, veľa nám ušili naše mamky. Keď som začínal, mal som jednu starú vojenskú blúzu s celtovinou, ktorá sa tak rýchlo nezodrala, pretože vtedy sa ešte nepoužívali sedačky, istili sme cez chrbát. Najlepšie topánky boli vojenské, na ktoré nám v Zlíne nabili vibramové podrážky.

Horolezectvo učí zodpovednosti

Jozef Psotka na vrchole Kančenčongy (Himaláje), 8 598 m.n.m.

Čo pre vás znamenalo, prípadne znamená horolezectvo? Radosť z počtu vylezených ciest, alebo by sme mohli uvažovať aj o akomsi duchovnom rozmere?

Horolezectvo má dva rozmery – športový, výkonnostný a duchovný. Vrcholový šport bolí, keď sa športovec intenzívne pripravuje, často ho bolí celé telo, je na hraniciach svojich možností a nemá čas obzerať sa dozadu. Ale ak uvažujeme o tom, že človek je harmonická bytosť a má byť prínosom pre svoje okolie, nemôžeme všetko postaviť iba na výkon. Treba zostúpiť a vrátiť sa aj k  ľudským rozmerom. Aj my sme skalolezectvo či horolezectvo nepostavili na dosahovaní športových výkonov. Áno, zaznamenávali sme si cesty, ktoré sme preliezli, aj ich náročnosť, ale to pre nás nebolo podstatné. Podstatné bolo, čo sme spolu zažili a hlavne podanie ruky na vrchole, ktoré nikdy nebolo formálne. Bolo tichým dôkazom, že sme to dokázali spolu a pri pohľade na lano, ktoré má samozrejme hrubo-pragmatický význam, sme cítili jeho symboliku, a to, že nás viaže niečo nesmierne pevné, niekedy priam na hranici života a smrti: dôvera a priateľstvo. A ešte ma margo otázky, prv, ako sme sa  s Jožkom  vybrali  v nedeľu  liezť, stretli sme sa ráno na omši v Dóme sv. Alžbety, našim obľúbeným miestom bol Oltár sv. Jozefa.

Bol Jozef Psotka veriaci?

Jozef pochádzal z veriacej rodiny. Keď sa vrátil z himalájskej výpravy, sedeli sme u neho doma v kuchyni, kde si liečil omrzliny v lavóre s vodou. Jeho mamka kdesi odbehla a to, čo vtedy povedal, mi dodnes znie v ušiach: Saša, veľmi dobre sa mi lezie, kým je mamka na žive. Dáva mi istotu, lebo viem, že sa za mňa modlí. Akoby to boli prorocké slová. Keď odišiel na Mt. Everest, jeho mamka už nežila a Jožko sa, žiaľ, nevrátil. Táto skutočnosť je viac ako symbolická, je to faktický dôkaz, že existujú úžasné sily, ktoré nás vedia podržať, ktoré nás vedia v rozhodujúci moment podoprieť. Hovorím o situáciách, keď nám niečo nevysvetliteľné našepkáva, aby sme neliezli do cesty a varuje, nech to radšej necháme aspoň pre danú chvíľu. Sám som presvedčený, že nemá význam ísť hlavou proti múru v duchu indiánskeho príslovia nechoď do vopred prehratého boja. Ani  horolezec by nemal ísť do rizika, ktoré je evidentné a je väčšie ako percento úspešnosti.  Horolezectvo učí zodpovednosti, ibaže Jožko Psotka už expedíciu nemohol odmietnuť. Liezol i na počesť mamky. Všetky svoje výkony vnímal ako výkony za nás všetkých, za národ. Avšak čo bolo pre Jožka charakteristické, nikdy nebol nikým viac ako kamarátom Jozefom Psotkom z Košíc. Netúžil byť uctievanou hviezdou.

Horolezectvo patrí medzi extrémne športy s pravidelným zoznamom smrteľných nehôd. Napriek tomu stále láka a mnohí, ktorí s lezením začnú, už tomuto volaniu nedokážu odolať.

Musím uznať, že horolezectvo je šport, kde sa často podávajú obrovské výkony na hranici života a smrti. Ak však nebudeme uvažovať v dimenziách extrémneho horolezectva, ale v rozmeroch rekreačného lezenia, treba povedať, že je v ňom predovšetkým veľa harmónie. Keď ju lezec dokáže spojiť s uspokojujúcim športovým výkonom, vznikne nezabudnuteľný zážitok.

Nepostavím sa na kvet, radšej ho obídem…

Venovanie a podpis Jozefa Psotku na zadnej strane fotografie.

Čo konkrétne máte na mysli pod slovom harmónia?

Pri stúpaní tatranskými dolinami ovanie človeka mystika. Zanecháva za sebou každodenné lopotenie sa a starosti, ktoré sa zdajú byť čím ďalej tým viac malichernejšie. A potom, už úplne na vrchole štítu, pri pohľade na mraky, prípadne malinké dedinky a domčeky, pocíti neuveriteľnú čistotu a blízkosť k Bohu. Horolezectvo neznamená iba podávanie športových výkonov, štatistické zapisovanie počtov a náročnosti ciest. V prvom rade je o pocite, ktorý napĺňa pri zdolávaní cesty a o obdivovaní drobných zázrakov a krás. Zoberte si napríklad kvietok rastúci vo výške dvetisíc metrov nad morom, jeho jasnú farbu alebo aj malý potôčik ukrytý v štrbine.

Má horolezec  čas aj  na obdiv?

Skalolezectvo je niečo iné ako horolezectvo. V skalolezectve sa skôr podávajú športové výkony spojené s počtom nalezených ciest a ich náročnosťou. Ale v horolezectve, ak chce človek akceptovať všetky zásady bezpečnosti pohybu vo vysokohorskom teréne, priam musí mať čas. Keď blúdi očami po skale a hľadá pevné záchytné body, nachádza i rôzne rastlinky, puklinky a všetky tie prečudesné tvary. V takejto výške by som kvietku nedokázal ublížiť, radšej ho nejakým spôsobom obídem, nepostavím sa naň, akoby som ho mal zničiť. Tu má inú hodnotu ako na lúke medzi množstvom iných…

Aby sme sa vedeli pozrieť do zrkadla

Hovorí sa, že na štítoch je človek bližšie k Bohu. Ako blízko má horolezectvo k týmto duchovným rozmerom?

Asi veľmi blízko. Je ťažko povedať o niekom, že je úplne neveriaci, ktorý naozaj ničomu neverí. Takýto človek by sa asi na horolezectvo rýchlo nedával, považoval by to azda za ľahtikárstvo. Veriaci človek vie, že je v božích rukách a má svojho anjela strážneho, niekde v podvedomí cíti, že ho podrží, pomôže a pošepká, ak by bolo najhoršie. Na druhej strane vedomie, že stúpam kdesi veľmi vysoko, priam k nebesiam a všetko pozemské ostáva podo mnou, dáva horolezectvu iný rozmer. Verím, že polovica lezcov sa pred nástupom aspoň v duchu prežehná a poprosí o pomoc. Patrí to k istej psychickej príprave lezca. Dodáva istý pokoj, pomáha cítiť sa bezpečnejšie, aj keď vliezam do náročnej cesty.

Pocítili ste aj vy osobne  božiu prítomnosť na skalách?

Áno, je tam. Božia prítomnosť, ktorá je doplnená ľudskou blízkosťou a úprimnosťou i preto, lebo pri lezení jeden druhému odovzdáva to najlepšie a najúprimnejšie, čo v danej chvíli odovzdať môže.

Aké hodnoty môže vniesť horolezectvo do každodenného, civilného života?

Veľmi veľa a mám obavu, že sa to nedá jednoducho povedať. Môj život ovplyvnili tri veci: štandardná rodinná výchova dvoch rodičov, skauting a jeho ideály postavené na čistote a do tretice horolezectvo. Sú to platformy, na ktorých zakladám svoje bytie a vďaka nim nemôžem   zlyhať. Horolezectvo aj skauting učí takému konaniu, ktoré mi prízvukovali i rodičia: rob tak, aby si sa vedel každé ráno pozrieť do zrkadla. Váhu ich slov som si uvedomil mnohokrát potom, keď som nemal prácu, bol som politicky diskriminovaný a nevedel, z čoho budem živiť svoju rodinu. Práve vtedy som si uvedomil, že nemôžem sám seba zradiť, aby som mal odvahu hľadieť na seba v zrkadle, keď sa ráno holím…Takže adekvátne k tomu som vždy konal a dnes, ak by sa ma niekto opýtal, či by som sa chcel vyhnúť prežitým nepríjemnostiam, veľmi rozhodne odpovedám nie, lebo vďaka nim mám pre seba väčšiu hodnotu.

(písané pre Úlet a Katolícke noviny)

Foto: autorka a archív PaedDr. Alexandra Fotula

Michal Hvorecký.

So spisovateľom Michalom Hvoreckým sme sa porozprávali o čítaní, jeho význame a zmysle literatúry. Inšpirovali nás k tomu výsledky nedávneho výskumu čítania, ktoré opäť prinášajú viac negatívnych ako pozitívnych správ. Prečo teda čítať a aká je sila slova u nás a v zahraničí sa zamýšľa jeden z najčítanejších slovenských autorov.

Nedávno médiá uverejnili výsledky Výskumu čítania za rok 2008, ktoré opäť poukazujú na pokles záujmu o literatúru, do zabudnutia upadajú najmä diela klasikov. Ako sa na túto situáciu pozeráš ty?

Priznám sa, že v tomto smere som napriek všetkým pesimistickým prognózam optimista. Mám pocit, že sa stále číta veľmi veľa. Ja osobne si svoj život bez kníh neviem predstaviť. Knihy a čítanie treba propagovať. Sám sa o to už niekoľko rokov snažím pri rôznych svojich aktivitách. Rád sa stretávam so študentmi gymnázií, pretože sám som v tom veku veľmi intenzívne čítal a myslím si, že som sa práve v tom období definitívne rozhodol, že mojou prioritou v živote a v práci bude literatúra.

Prečo vlastne čítaš? Napĺňa ťa to, alebo je to nevyhnutná súčasť tvojho povolania?

Veľmi ma ovplyvnila rodina, z ktorej pochádzam. Knižnica bola u nás tradične najdôležitejšou súčasťou bytov. Navyše, aj môj starý otec a otec písali knihy, ale odborné, jeden o ekonomike, druhý o informatike, obaja pôsobili v akademickom prostredí. S čítaním a písaním kníh som mal do činenia od malička. Vážim si, že som bol vychovaný v úcte k vzdelaniu a ku kultivácii seba aj svojho okolia. Keď si občas zapnem televíziu, často nechápem, prečo aj múdri ľudia svoju inteligenciu na verejnosti zapierajú, schválne sa robia hlúpejšími, len aby sa zapáčili publiku. Tento nebezpečný trend sa šíri ako vírus. Keď som vstupoval do literatúry, zovšadiaľ som počúval, že patrím do beznádejnej generácie, ktorá už nečíta, len chodí do techno klubov, pozerá MTV, sleduje reklamy a hrá počítačové hry. To ma štvalo, lebo som mal dojem, že aj my máme svoj príbeh, ktorý si zaslúži, aby bol vyrozprávaný. A väčšinu vecí, ktoré viem, som sa naučil z kníh.

“Klasický čitateľ literatúry už neexistuje.”

Máš nejaké kritériá, podľa ktorých by si mohol povedať: Tak toto bolo hodnotné dielo?

Rozhoduje osobný vkus každého z nás. Klasický čitateľ literatúry už neexistuje, ale myslím, že to nikomu zvlášť neprekáža. A to preto, že už neexistuje klasická literatúra ale veľa rôznych pohľadov na kánon a klasiku. Každá doba si nachádza inú formu umeleckého vyjadrenia, mám dojem, že tú dnešnú charakterizuje obrovská pluralita literárnych poetík. Už nie je cenzúra, žijeme v slobodnej krajine, a to je pre našu literatúru a pre čítanie veľká šanca.

O tebe je známe, že si veľkým zástancom čítania a rád sa zúčastňuješ rôznych čítačiek a besied. Dokáže sila hovoreného slova zasiahnuť intenzívnejšie ako pri osobnom dotyku?

Michal Hvorecký je presvedčený, že čítanie treba propagovať.

Literatúra je predovšetkým komunikácia, koniec koncov v antických časoch sa prednášala najmä verejne, čo sa dnes opäť čoraz výraznejšie vracia. O tejto téme som napísal aj svoju diplomovú prácu, pretože ma fascinuje už roky. Orálna tradícia literatúry je stále veľmi živá a dnes dostáva nové podoby ako slam poetry alebo rap, čiže slovný džez.

Sčítaní ľudia vedia krajšie a hlbšie vyjadriť svoje city, vyznať lásku…Využil si už tento dar slova?

Samozrejme. Žena s knihou je ešte krajšia ako bez nej. Literatúra môže veľmi napomôcť k zblíženiu dvoch ľudí. Láska je jednou z najväčších tém písania. A čítanie je sexy!

Pestujeme kult neúspechu

Tvoje knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského a českého jazyka. Vedel by si porovnať kultúru čítania u nás a v zahraničí?

V niektorých európskych štátoch sa pre podporu čítania v školách alebo v rodinách organizujú bilbordové a televízne reklamné kampane – ten náš má však, žiaľ, úplne iné priority… Mám dojem, že vo svete sa číta čoraz viac – aspoň v rozvinutých krajinách. S hospodárskym rastom sa zvyšuje aj kvalita vzdelanosti. No faktom je aj to, že napriek rastúcemu počtu titulov sa číta čoraz menej kníh – ide najmä o tie najlepšie propagované, naplánované globálne bestsellery od autorských superhviezd. To je obrovské riziko pre celú literárnu scénu. Oveľa väčšie ako hrozba negramotnosti, ktorej v informačnej spoločnosti neverím.

Čítanie je sexy, tvrdí Hvorecký.

Čo nám Slovákom chýba, prečo nemáme chuť ani čas čítať? Je to chyba autorov? Alebo chyba čitateľov?

Ako tínedžer som si málokedy kúpil slovenský román či zbierku poviedok. Tie knihy na mňa pôsobili neatraktívne a staromódne svojím obsahom aj obalom. Preto som odjakživa oslovoval grafických dizajnérov, ktorých práca mi bola esteticky blízka. Chcel som knihy vydávať tak, aby sa páčili mne a zároveň zaujali príslušníkov mojej generácie. Za uplynulých desať rokov sa slovenský knižný trh nesmierne rozvinul. Ľudia sú podstatne bohatší ako pred dekádou a kupujú oveľa viac slovenských kníh, ktoré sú pre nich opäť hodnotou. Predtým nás valcoval český trh, to už neplatí. Slovenská literatúra má miesto, ktoré jej prináleží – je menšinovou záležitosťou, ale stále má početné publikum. Z toho mám radosť. No myslím si, že kritici sa nevedia zmieriť s tým, keď je niečo úspešné. U nás sa v umení pestuje kult neúspechu.

Akú knihu práve čítaš a na čo sa chystáš?

Čítam veľmi veľa kníh o riekach, čo súvisí s románom Dunaj v Amerike, ktorý práve píšem. Veľmi obdivujem Josepha Conrada, ktorý predbehol svoju dobu a v mnohom ma inšpiroval. No napríklad Agatha Christie potenciál úžasnej rieky takmer nevyužila – Smrť na Níle je skvelá detektívka, ktorá by sa však mohla odohrávať inde. Moderných románov o Dunaji je prekvapivo málo. Verneho Dunajský lodivod nepatrí k autorovým vrcholným dielam.

Prečo teda zobrať do ruky knihu a ako začať?

Čítanie všeobecne, nielen literárnych, ale aj iných textov, je ideálny prostriedok pre kultiváciu seba aj okolia. Je to veľmi komplexná, kreatívna, aktívna činnosť. Čítanie stojí v protiklade k väčšine dnešných médií, túžiacich po pasivite svojho konzumenta, maximálne inšpirujúcich k ešte intenzívnejšiemu konzumu. Nemyslím si, že nám hrozí svet bez kníh pokiaľ bude existovať ľudstvo.

Fotografie: Adriana Čurajová a archív Michala Hvoreckého

Tomson pri práci

Kto z vás nepozná ani jediného človeka, ktorý má piercing alebo tetovanie? Takéto dekorácie vlastného tela majú naši priatelia, spolužiaci, susedia, kolegovia alebo sa nimi môžeme pochváliť my sami. Stali sa našou bežnou súčasťou. Keďže ide o mechanický zásah do organizmu, musia platiť isté pravidlá a záujemca by si mal starostlivo vyberať, komu sa zverí pod ihlu. Priamo z kuchyne tetovania a piercingu sme sa dozvedeli, ako to celé funguje.

Tattoo
Profesionálny piercer a tetovač Tomson (26) má na svojej práci rád kontakt s ľuďmi a pocit, že od neho zákazníci odchádzajú šťastní. K tetovaniu pričuchol ako štrnásťročný. Mal samých starších kamarátov, v rodine jedného tetovača, v takomto prostredí bolo ľahké začať. Ako inak, na sebe a na kamarátoch, ktorých potom o pár rokov “opravoval”:  „Každý pokazí nejaké tie kerky, kým sa niekam dostane. Ale napríklad môj kolega, čo so mnou dnes tetuje, sa učil aj na mŕtvych ošípaných. Ony majú totiž kožu veľmi podobnú ľudskej.”

Nádejní tetovači si v puberte vyrábali prístroje svojpomocne: „Z pentelky, ihly, šnúrky… namočili sme to do farby a tetovali sa. Potom sme si vyrábali stroje z autíčok z autodráhy, z holiaceho strojčeka, skrátka strojčeky na baterky. A neskôr som si už kúpil prvý originálny tetovací stroj. Každopádne takúto domácu výrobu nikomu neodporúčam,” prizvukuje Tomson.

Čo teda ľuďom odporučiť, keď sa chcú nechať potetovať? „Jedine profesionálne štúdio. Nech si ľudia nájdu skutočne skúseného a kvalifikovaného tetovača, ktorý pracuje v sterilnom prostredí štúdia. Nech si aj pozrú práce tých – ktorých tetovačov a podľa toho si isto vyberú.” Podľa Tomsona pred tým, ako do štúdia vstúpite, mali by ste byť pevne rozhodnutí, že naozaj tetovanie chcete. Je na celý život. Existuje síce odstraňovanie laserom, ale je časovo i finančne náročné, bolestivé a zvyknú po ňom ostávať jazvy.

Potenciálny zákazník nesmie trpieť hemofíliou, psoriázou či inými kožnými ochoreniami. Ak si chcete vybrať miesto, ktoré „nebolí”, vedzte, že je to individuálne. „Príde ku mne človek, ktorému sa môžem na jednom mieste “vŕtať” šesť hodín a príde druhý, ktorý na tom istom mieste bolesť neznesie a okamžite kričí. Je to aj o postoji zákazníka. Keď do toho ide s tým, že ho to bude bolieť, tak ho to aj bude bolieť. Ale keď ide do tetovania s radosťou a teší sa, lebo to chce, tak ani nevie, že sa mu to robí,” hovorí Tomson. Treba však povedať, že isté časti ľudského tela bolia o čosi viac, napríklad slabiny, či lebka.

Inšpirácia pre zákazníka

Starostlivosť
Odchodom zo štúdia sa veci okolo čerstvého tetovania nekončia, práve naopak. Kerka je v svojej podstate ranou a zaslúži si kvalitnú starostlivosť. Tetované miesto musí byť voľné, aby sa rýchlo zahojilo, človek sa nesmie kúpať, škrabať si ho, musí byť natierané len takými produktmi, ktoré odporučí tetovač, pretože napríklad protizápalové framykoinové masti vyťahujú farbu. Zákazník si nesmie odstraňovať chrasty, ani ísť na slnko či do solária. Dokonca po zahojení by bolo treba vydržať ešte dva mesiace a nevystavovať kerku slnku, aby sa koža dostala do takého stavu, v akom bola pred tetovaním. Asi pre vás teda nebude prekvapením, že profesionálny tetovač absolútne odmieta letné tetovania pri mori.

Ak sa bojíte nebezpečných chorôb, ktorými sa môžete tetovaním či piercingom nakaziť, má Tomson jedinú radu: „Budem sa opakovať, ale treba ísť do kvalifikovaného štúdia a overiť si na vlastné oči, že sú prístroje sterilizované.”

Vlastné motívy vs. „prerábky”
Tetovač by mal byť výtvarne zdatný. Tomson ďalej vysvetľuje: „Musí mať kreslenie v ruke a získavať finty od skúsenejších tetovačov. My v štúdiu robíme návrhy, stačí ak človek príde, povie, čo asi chce a my urobíme návrh. Na druhej strane, na dennom poriadku máme aj opravy. Najviac sa robia prerábky tých keriek, ktoré vznikajú po bytoch. Je to vždy ťažšie, ako urobiť nové tetovanie. Človek príde s nejakým strašným už vytetovaným bludom a chce z toho urobiť niečo, čo sa urobiť nedá. Dopasovať na to obraz, ktorý by to zakryl a dobre vyzeral, to je už problém a je to aj drahšie.”

Mix šperkov

Piercing
V tetovacom štúdiu sa skoro vždy robia aj piercingy. Ako a kedy sa k ním dostal Tomson? „Tiež v štrnástich. V škole na záchodoch sme sa so spolužiakmi začali navzájom prepichovať. Vtedy leteli pupky. Ale tiež to neodporúčam, popálil som sa na tom párkrát.”

Na piercing by si mali dávať pozor hlavne alergici, pre ktorých je nebezpečná oceľ. Tomson odporúča jedine titán: „Titán je jednoznačne najlepší šperk, aký ponúkame. Oplatí sa do toho o tie 3-4 stovky (10 – 13 €, pozn.redakcie) dať viac a mať istotu, že zákazník má 100% kvalitný šperk.”

Všeobecne sa hovorí, že by sa piercing nemal vyberať, pretože dierka hneď zarastie. Aj to je však individuálne: „Väčšine ľudí prepich zarastie veľmi rýchlo, ale sú aj takí, ktorým nikdy. Opätovné prepichnutie už zrasteného miesta môže byť o čosi bolestivejšie, pretože ihla prechádza jazvou,” upozorňuje Tomson a dodáva: „samozrejme prepichom to všetko len začína, o šperk sa treba starať. Dvakrát denne čistiť, nechytať a ak sa človeku náhodou niečo nezdá, mal by ihneď navštíviť svoje štúdio. Piercing je na rozdiel od tetovania náročnejší v tom, že si vyžaduje doživotnú starostlivosť. Hlavne na tých miestach, kde sa veľmi nehýbe – v obočí, puse, na bradavkách sa vďaka kožnému mazu môže zapáliť. Presne tak ako si človek umýva pravidelne zuby, mal by si čistiť aj šperky.”

Na výber máte z titánu, chirurgickej ocele či bioplastu

Trendy
Tetovanie a piercingy sú v podstate módnou záležitosťou. Aj v tomto svete platia isté trendy.
Podľa Tomsona ľudia najviac kopírujú svet šoubiznisu: „Keď mladé dievčatá zbadali v televízii speváčku s piercingom nad perou, malo celé mesto piercing nad perou. A kerky nad krížmi voláme s kolegom ešpézetky, lebo to má každá druhú baba, je to trend. Už to však nie je originálne, tak sa ich od toho snažíme odhovoriť a vymyslieť krajšie miesto.”

Tomáš za netradičné miesta považuje tie, ktoré najviac bolia, pretože tie má potetované málokto. Hovorí o slabinách, boku tela od podpazušia nadol či klembách nôh. K tomu pridáva: „V piercingoch je novinkou microdermal – sú to podkožné implantáty. Urobí sa malý rez a pod kožu sa vloží šperk, trčí len hlavička. Môže sa tiež vložiť do brady, na čelo, ruku, hrudník, chrbát.”

Microdermal Tomson v súčasnosti nerobí, chystá sa však absolvovať špecializovaný kurz a dúfa, že bude v Košiciach prvý. Momentálne stále fičia aj tunely, ktoré nosia obe pohlavia. Najprv sa urobí klasický prepich a potom sa rôznymi klinmi a tunelmi dierka zväčšuje od troch milimetrov do cca troch centimetrov. Tunel sa môže dať aj do nosnej prepážky, alebo do brady, čo však u nás nie je rozšírené.

Okrem spomenutého si na východe najviac ľudí dáva vytetovať tribal (ornament, pozn. autora) a piercingy sa dávajú na nos, pupok, obočie, bradu a jazyk. Tomson robí aj intímne miesta, hoc to nevyhľadáva, k práci pristupuje ako profesionál. Sám považuje spomenuté zdobenie si tela za drogu a je si istý, že človek len s jednou kerkou či piercingom dlho nevydrží. Tak je to aj s ním, každý polrok dostane chuť na niečo nové a musí si niečo vytetovať, alebo prepichnúť. Svoje kerky a piercingy však zrátané nemá.

Tunely

Keď zásady nepopustia
„Za nič na svete netetujem obrazy, ktoré znázorňujú násilie či na zvieratách, alebo ľuďoch a snažím sa ľudí usmerniť. Raz prišla mladá osemnásťročná kočka a chcela čerta s vidlami nad prsník. Bol to totálny blud, o pár rokov by sa jej to nemuselo páčiť. Tak sme ju s kolegom prehovorili na ornament na celkom iné miesto,” spomína Tomson a ďalej vyratúva: „nerobím ani rád piercingy pod štrnásť rokov, lebo telo ešte rastie. Hoci aj so súhlasom rodičov, nemám to rád. Mladí by mali mať aspoň tých šestnásť rokov na prvé piercingy. Vždy dávam na prvý prepich rovnú labretu, aby sa do ranky nezanášali nečistoty, rýchlo sa to zahojilo. Takže nediskutujem so zákazníkom, ktorý si chce dať ihneď krúžok. Ten sa voľne posúva a zanáša ranku nečistotami. Môže to skončiť zápalom a nakoniec aj bez piercingu. A do tretice nedávam zákazníkom ich vlastnú bižutériu, ktorú si prinesú. U mňa majú istotu, že šperky sú certifikované a nezávadné.”

Čo však s človekom, ktorý si nedá povedať a silou mocou chce na prvé prepichnutie svoj vlastný šperk alebo krúžok? „Neurobím mu to, ide domov. Zásadne nerobím to, čo viem, že sa bude zle hojiť,” stojí si za svojim piercer.

Exotika
Najzaujímavejšie situácie v štúdiu prinášajú tí najmladší a najstarší klienti. „Máme jednu stálu zákazníčku, takú približne sedemdesiatročnú pani, ktorá je potetovaná, má prepichnutý pupok, nos, uši. Taký malý extrém. Žije v zahraničí. Na druhej strane, raz prišla jedna mamka so svojou dvanásťročnou dcérou s tým, že dievča musí mať za každú cenu piercing v brade. Keď som jej to nechcel urobiť, vyhrážala sa mi, že sa pôjde na mňa sťažovať,” spomína Tomson.

S ľuďmi to treba vedieť
Veľmi nás zaujímalo, či sa nájdu ľudia, ktorí zo strachu zo štúdia utečú, alebo, nebodaj, pri pohľade na ihly odpadnú. Tomson s úsmevom odpovedal: „Väčšinou si s nimi poradím, upokojím ich, dôverujú mi a potom spolupracujú. Človeka treba sledovať, aby sa predišlo nejakým odpadnutiam zo strachu z ihly. Každý vydáva isté signály a keď ich zachytím, viem odpadnutiu predísť a dať zákazníka do pohody. Musím s klientom komunikovať. Pri piercingu sa báť netreba. Keď to robí profesionál, je to moment, aj bolesť je otázkou sekundy.”

Tomson - tetovač a piercer v jednej osobe

Vzory, ciele
Vzor vo svojej práci Tomson nemá. Obdivuje však chalanov z pražského štúdia BLOODY BLUE TATTOO. Tvrdí, že stále sa je čo učiť, každým jedným piercingom a tetovaním človek prichádza na niečo nové, na novú fintu, ako robiť rýchlejšie, pri menšej bolesti, aby bol zákazník viac v pohode. Jeho cieľom je pochodiť tattoo convection, čo sú súťaže v tetovaní. Na Slovensku sa zatiaľ neorganizujú, no v našich susedských krajinách áno.

Na záver sme sa opýtali, čo považuje piercer a tetovač na svojej práci za najťažšie: „Vedieť veci vycítiť. Napríklad, pri piercingoch sú isté nepriehľadné miesta, kde je viac žíl. Vtedy dávam na svoj prvý pocit, ak mám taký ten „zlý feel” tak to prosto nepichnem. Treba na to dávať bacha. Za každého jedného človeka beriem zodpovednosť, tak to cítim. Tým, že ho potetujem, alebo mu dám šperk, sa to pre mňa nekončí. Myslím na neho a dúfam, že bude v pohode a že sa  k nám prípadne rád vráti.”

Teší ho, že iným robí radosť. Tetovač a piercer Tomson svoju prácu jednoducho miluje.

Siempre tattoo and piercing studio

Fotografie zo štúdia Siempre: Ján Radzo

Ako si spokojný s hlavným festivalovým dňom, so sobotou?

„Ja som spokojný veľmi. Pretože sme dokázali veci rozbehnúť aj po tej víchrici, čo tu prišla. Aj keby to už vtedy skončilo, zážitkov bolo toľko, že by som mal čisté svedomie. Ale veľmi som chcel, aby to pokračovalo ďalej. Zohnali sme druhú aparatúru a dokončili sme festival. Ale to sú také detaily. Ja vždy budem spokojný, keď všetci ostanú živí a zdraví.“

Festival Vrbovské vetry trval od 8. do 13. júla. Jobus priniesol do Vrbového kinematograf a každý deň sa pred premietaním dialo niečo špeciálne – recitály, koncerty, beseda Pod lampou s Hríbom, Kušnierikom, Rybníčkom, Nvotovou a ďalšími či organový koncert Štefana Ternóczkeho. Sobotný program ponúkol vystúpenia Slobodnej Európy, Chiki liki tu-a, Živých kvetov, Pary, domácich Karpatských chrbátov, Vrbovských víťazov, Vrbovských vŕb a ďalších. „Skupina Buty hrala o štvrtej poobede a robili to štýlom, že sme si sami vyberali pesničky.“ Okrem toho sa strieľalo z dela, súťažne aj z poplašnej pištole a pretekalo sa na „húpacích konoch“, skrátka bolo toho ešte viac a napriek tomu prípravná fáza podujatia netrvala dlho. Pomáhal aj Whisky s Martinom Višňovským. „Ja mám tých kamarátov všade, zoberiem telefón a hneď to je zbuchnuté.“

Branuško, ako ľudia Jobusa volajú, pôsobí vo viacerých projektoch a každý pre neho znamená čosi iné. „Karpatské chrbáty, to je vlastne celý môj život, raz je lepšie raz je horšie, tak ako to v živote býva. Vrbovskí víťazi s pánom bratom, to je najľahšia cesta svetom. Je to univerzálne a je to taká recesia, že človek sa za to nikdy nemusí hanbiť. Projekt Abusus je o slobode. Ako som začal abstinovať spravil som Abusus – je to škola života. Je šialenstvo sadnúť si do fotelky a zvládnuť z nej hodinové predstavenie. Tých ľudí to nemusí baviť, nemusí ich to zaujať. Je to o mne, o zodpovednosti, nikto za mnou nestojí, za nikoho sa neschovám. Ale keď je človek otvorený a čistý, ľudia to príjmu. No a dokonca verím tomu, že v najbližšej dobe Miško Kaščák oživí Neurópu, že budeme pokračovať aj tam.“

Merač regulácie jadrovej elektrárne z povolania má dvoch synov (7 a 12 rokov). Starší Ondrejko dostal plochý monitor na dohodu – každý deň si zahral desať minút na bicích. Vydržal pol roka. Zaujímalo ma, či sa chlapci za svojho nápaditého tata nezačínajú s príchodom puberty trochu hanbiť. „Ten mladší, to je totálna čistota, uvoľnenosť, ten takéto veci nerieši. Ten starší riešil, je skôr povahovo po maminke, ale teraz sa dostáva do puberty a myslím si, že sa to začína otáčať. Obaja vyrastali medzi hudobnými nástrojmi, ale vôbec nemali snahu robiť nejaké umenie. Pomaly však starší začína „nakúkať“, počúvať hudbu aj sám od seba hrať na bicích. Nijak to nesilím, ale keď ich to bude baviť, budem len rád.“

Muzikant má nápadov plnú hlavu. Tie textové si zapisuje, melódie si nahrá do mobilu. S pánom bratom s Vrbovskými víťazmi nemali nikdy skúšobňu, všetky veci vymýšľajú cestou v aute. Okrem toho je aj spisovateľom. Láskavé rozprávky nie sú len pre istú vekovú kategóriu. Potešia, zabavia a poláskajú toho, kto si popýta. Ostatná kniha Až na vrchol, ktorá okrem horolezeckej výpravy zachytáva aj mnohé z multiorganizácie KRIAK vznikala dva týždne. A možno bude časom aj sfilmovaná. Branislav Jobus je šťastný človek, odkedy abstinuje, sny sa mu plnia ako na bežiacom páse. Má však jeden, ktorý na svoju realizáciu ešte len čaká. „Ja by som chcel letieť do vesmíru! Aspoň na tých päť minút.“

Foto: Ján Radzo

Centrum voľného času – Regionálne centrum mládeže sa stalo dejiskom medzinárodného seminára. Čo bolo jeho témou?
Medzinárodný seminár sa niesol pod názvom „Sme Európania?“. Hlavnou témou bolo európske občianstvo, európske povedomie. Spolu s účastníkmi sme v priebehu jedného týždňa hľadali odpovede na otázky: Kto je Európanom, Kto sa cíti byť Európanom, Čo je to byť Európanom a Aký je model ideálneho Európana.

Čo bolo cieľom stretnutia a aké mali byť jeho výstupy?
Výstupmi takýchto stretnutí sú zvyčajne návrhy na ďalšiu spoluprácu, návrhy na ďalšie možné projekty, o ktorých rozhodnú účastníci stretnutia. Aj v našom prípade bol posledný deň venovaný príprave návrhov na projekty pre mládež, pre mládežníckych pracovníkov, samozrejme nielen na tému európskeho občianstva.

Kto sa zúčastnil seminára?
Seminára sa zúčastnili mladí ľudia a mládežnícki pracovníci z desiatich krajín, a to napríklad z Arménska, Grécka, Gruzínska, Fínska, Talianska, Českej republiky, Litvy…

Spomínali sme ciele a výstupy, splnil tento seminár očakávania?
Určite áno, vieme to aj zo spätných hodnotení, ktoré máme. Naplnil očakávania účastníkov, školiteľov, aj nás, organizátorov. Vzišli z neho štyri konkrétne návrhy na ďalšiu spoluprácu, a to návrh na jeden medzinárodný seminár a tri mládežnícke výmeny.

Sú tieto výstupy verejne prístupné, kde ich môžeme nájsť?
Áno, návrhy sú súčasťou našej záverečnej správy, ktorú pripravujeme a takisto postery z tejto výmeny visia na našej chodbe, takže ktokoľvek, kto sem príde, si ich môže prečítať.

Pripravujete v budúcnosti podobný seminár alebo iné aktivity na neho nadväzujúce?
Na tento seminár by mal nadväzovať, podľa dohody s účastníkmi z niektorých krajín, ďalší seminár alebo školenie na tému interkultúrneho dialógu v Turecku. Nebude to však v najbližšej dobe, lebo ešte treba pripraviť projekt,  podáva ho turecký partner.

Ak mám dobré informácie, tak už ste organizačne zabezpečovali a pripravovali podobné medzinárodné semináre, tiež ste sa nejakých osobne zúčastnili. Vedeli by ste ich porovnať, zhodnotiť…
My, ako organizácia, sme v jeseni zorganizovali mládežnícku výmenu, čo je to trochu odlišné od seminára. Rozdiel bol v tom, že sa jej zúčastnili mladí ľudia, ktorí už pracujú s mládežou alebo aj profesionálni mládežnícki pracovníci. Ja osobne som sa zúčastnila seminára, ktorý zorganizovala Európska sieť mládežníckych centier na tému Uznávanie neformálneho vzdelávania.

Máte už konkrétne odozvy od účastníkov seminára?
Áno, kolegovi, ktorý bol zodpovedný za obsahovú časť a bol aj jedným zo školiteľov, už prišlo niekoľko e-mailov. Spätnou väzbou je aj samotná evalvačná časť, ktorá veľa napovie o tom, ako účastníci vnímali seminár. Prišlo nám niekoľko poďakovaní, ktoré potvrdzovali, že sa u nás cítili dobre. Čo bolo výborné, tak všetci boli veľmi aktívni a zúčastňovali sa na pracovných stretnutiach.

Medzinárodný seminár teda nemôžeme pokladať za akúsi týždňovú záležitosť, ktorá sa začne, skončí a zabudne sa na ňu…
Nie, takto by to ani nemalo zmysel. Ja to pokladám za možnosť stretnúť sa s mladými a s ľuďmi, ktorí vykonávajú takú istú prácu aj v zahraničí. Je to príležitosť na výmenu skúseností. Nemali by sme ostať pri tom, že sme ukončili seminár a každý ide domov, treba rozmýšľať o ďalšej spolupráci, pretože ďalší seminár určite nebude s tými istými ľuďmi, s tými istými krajinami a z každého takého stretnutia si účastník odnesie mnoho užitočných informácií a skúseností pre prácu s mládežou vo svojej komunite. Ak tam bol niekto zo stredoškolákov alebo z občianskych stretnutí, tak môže zúročiť skúsenosti z tohto stretnutia vo vlastnej krajine.

Ak by niekto chcel na takomto seminári participovať, alebo byť jeho účastníkom, prípadne neskôr lídrom, kam sa môže obrátiť?
Je potrebné sledovať na informačnom portáli Eurodesku výzvy, kde sa hľadajú partneri najčastejšie na mládežnícku výmenu, prípadne na rôzne školenia. Tieto výzvy sú aj na stránke IUVENT-y a stránke Mládež v akcii. Ak my sami robíme výmeny alebo semináre, tak sa snažíme do toho zapojiť najmä mladých ľudí, s ktorými pracujeme.

To znamená, že stačí, ak by záujemca prišiel aj tu, do Regionálneho centra mládeže v Košiciach?
Áno, naše centrum zastrešuje regionálnu konzultantku pre program Mládež v akcii, ktorá konzultuje pripravované projekty podávané v rámci tohto grantového programu – z neho bol zrealizovaný aj náš seminár. Ak má mladý človek nejakú myšlienku alebo nápad, tak je to pre neho pomoc, ako tento nápad dotiahnuť do konca.

Ďakujem za rozhovor.

Adriana Kočherová: Moja práca je aj môj koníček a chcem ju robiť tak, ako najlepšie viem

Kto vás do Zlatého Amosa prihlásil? Vedeli ste vôbec, že takáto anketa existuje?
Do tejto súťaže ma prihlásili moji žiaci – ôsmaci a v spolupráci s ostatnými žiakmi našej školy získali vyše 50 podpisov, napísali o mne príbeh a charakteristiku a poslali to do súťaže. O súťaži Zlatý Amos som vedela, žiaci ma prihlásili aj minulý rok, ale vtedy som do semifinále nepostúpila. Túto súťaž organizuje Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, spoluorganizátorom je Košický samosprávny kraj Súkromné gymnázium na Dneperskej ul. v Košiciach a myšlienky sa ujala Renátka Vadásyová, ktorá to tu naplno rozbehla a vďaka nej som spoznala skvelých ľudí a mám zážitok na celý život, myslím, že to nie je len môj názor.

Ako dlho učíte?
Učím osem rokov, prvý rok som učila v Hrabkove (obec neďaleko Prešova), od roku 2001 som v Širokom.

Vždy ste sa chceli stať učiteľkou?
Učiteľkou som chcela byť už ako malá, na striedačku – raz lekárkou a raz učiteľkou, to mi ostalo. Na gymnáziu som si podala prihlášky na obe fakulty a osud to zariadil tak, že ma prijali na Fakultu humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, vyštudovala som slovenský jazyk a biológiu, tieto predmety aj učím.

Predpokladali ste, že postúpite do finále a vyhráte?
Jasné, že som postup do finále neočakávala, ale keby som povedala, že som nechcela vyhrať, klamala by som, ale ja som si finále v divadle aj celú súťaž veľmi užívala a moji žiaci tiež, o to viac nás tešilo, že sme vyhrali. Nič špeciálne sme nerobili, všetko sme brali tak, ako to prišlo. Moje deti mi hovorili, že to určite vyhráme, ja som tomu neverila, mala som iných favoritov, ale tí do finále nepostúpili. Žiakov som pripravovala na to, že keď nepostúpime do finále, poriadne si výlet v Košiciach užijeme, oni veľmi chceli byť v telke, tak sme sa dohodli, že keď postúpime do divadla, ideme rovno po výhru :).

Súčasťou semifinálového a finálového kola bol vlastný program učiteľa za pomoci žiakov. Čo ste predviedli? Do akej miery vám pomohli študenti s prípravou programu?
Nad programom sme skutočne dlho uvažovali, moje dievčatá chceli tancovať, toho som sa spočiatku chytila, ale nie sme zdatné vo vymýšľaní krokov, tak sme si pripravili paródiu na rozprávku Ťahal dedko repku podľa známej pesničky skupiny Drišľak Rep. Nápad bol síce môj – inšpirovala som sa programom zo sestrinej stužkovej (mala ju pred 12 rokmi!), ale veľa nápadov priniesli deti, vytvorili rekvizity, spolu sme zohnali kostýmy, bola to dokonalá spolupráca:)

Boli ste spokojná s celkovým výkonom?
Je vtipné, že ešte deň pred súťažou nebolo všetko podľa mojich predstáv, ale celá pointa našej scénky bola v tom, že sme nič nemali dokonale naučené, bola to improvizácia, o to nám celý čas išlo, aby sme sa nemuseli stresovať, že sme niečo zabudli. Nakoniec sa nám to podarilo a naše vystúpenie asi zaujalo.

Čo na výhru hovorí vaša rodina a blízki? Ovplyvnila výhra vašu súčasnú mzdu?
Moja rodina sa teší spolu so mnou, manžel Miňo bol v hľadisku, syn Lukáško mi držal palce doma, moji rodičia nemohli pre pracovné povinnosti prísť, ale boli veľmi dojatí a sú na mňa pyšní, teší sa aj moja sestra s rodinou a moji svokrovci. V hľadisku som mala aj žiakov a kolegov – kamarátov, ktorí ma patrične povzbudzovali. Táto cena je hlavne pre moju rodinu a rodičov – mamke som splnila sen, stala som sa učiteľkou namiesto nej, ocko chcel zo mňa lekárku, ale teraz je, myslím si, spokojný. A je pre môjho syna a manžela, no a hlavne pre mojich žiakov, oni sa o výhru vo veľkej miere zaslúžili. Čo sa týka mzdy, poviem to takto, vieme, aká je situácia v našom školstve a tak skoro sa na mojej výplatnej páske nič nezmení, táto súťaž na výplatu nemá vplyv. Vyhrala som peniažky, ktoré sa rýchlo míňajú a pán starosta Širokého aj pán riaditeľ mi dali jednorazovú odmenu, čo ma veľmi potešilo. Nie je to súťaž pre peniaze, ale pre dobrý pocit a ja som šťastná, že ma žiaci majú radi. Kto ostáva v školstve, pre peniaze to určite nebude :).

Uvažovali ste niekedy nad myšlienkou vyučovať žiakov na prvom stupni či stredoškolákov?
Na 1. stupni som učiť nechcela, priznám sa, že ani na druhom, vysokú školu som končila s tým, že budem učiť na strednej škole – na gymnáziu, to bol môj sen, chcela som napísať dobrú učebnicu biológie, vždy ma to ťahá na stredné školy, ale svojich žiakov mám veľmi rada, takže o tom toľko nerozmýšľam, zatiaľ je to nesplnený sen… Ja som dokonca chcela ísť na strednú pedagogickú školu a učiť v škôlke, ale nevedela som výmyk, to vraj na talentovky treba, tak som to vzdala :).

Ako vychádzate so žiakmi? A čo si myslíte o dnešnej generácií detí?
K žiakom, ktorých učím, vždy hľadám cestu, niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Nechcem byť ich kamarátkou, skôr chcem, aby sme boli partneri, nie síce úplne rovnocenní, ale skoro. Nikdy nerozmýšľam nad tým, ako si ich mám získať, ono to ide prirodzene samo, nebudujem si umelo autoritu, mám asi to šťastie, že si rozumieme, nehrám sa na niečo viac, neponižujem ich, ale to vyžadujem aj od nich. S týmito mojimi deťmi vychádzam skvele, nikdy som neučila žiakov, s ktorými by som mala väčšie problémy, vždy si určíme nejaké pravidlá, hranice, za ktoré nemožno ísť a zatiaľ to funguje. Naučila som sa počúvať ich, zistili, že mi môžu dôverovať a ja verím im, všetky problémy riešim v prvom rade s nimi, vedia, že som tu pre nich a oni sa snažia nesklamať ma, klape nám to, mám ich veľmi rada. Je však pravda, že nie vždy je všetko ideálne, vedia ma poriadne naštvať! Nemyslím si, že sa dnešná generácia od nás veľmi líši, ale vplýva na ňu okolie a rodičia majú na deti menej času, je to uponáhľaná doba… Ale je pravda, že si deti dovolia viac, ako som si dovolila ja v ich veku, na druhej strane sú oveľa priebojnejšie a sebavedomejšie. A menej sa im chce učiť :)

Aké máte plány do budúcna? Ostanete verná učiteľstvu?
Zatiaľ nad budúcnosťou veľmi neuvažujem, mňa táto cena nijako nezmenila, beriem ju skôr ako takú odmenu, zadosťučinenie za to, čo robím, ako prejav lásky a úcty žiakov, a to mi stačí. Nikdy som nerozmýšľala nad zmenou povolania, baví ma to, a keby to bola práca za viac peňazí, bolo by to skvelé. Moja práca je aj môj koníček a chcem ju robiť tak, ako najlepšie viem.

Fotografie: archív Adriany Kočerhovej

Modelingu sa začala venovať s cieľom byť druhou Sklenaříkovou.

Novou úradujúcou Miss Slovensko sa stala Edita Krešáková (19) zo Sene, súťažiaca so symbolickým číslom 1. Galavečer nesúci sa v znamení krásy mala na svedomí riaditeľka súťaže Lucia Hablovičová, ktorá spolu so šesťčlennou porotou vybrala tú naj krásku roka 2008. Víťazka počas večera získala aj tri ďalšie ocenenia: Miss press – čiže Miss novinárov, Miss internet a Miss fotogenic.
Vo svojom predošlom článku o Miss (z dňa 26.februára) som načrtol otázku: „Bude novou majiteľkou korunky krásy práve Edita Krešáková?“ Moja prognóza sa splnila a rozhodol som sa vyspovedať Editu opäť, tentokrát už ako nositeľku titulu Miss Slovensko 2008.

Vráťme sa k finálovému večeru. Ako si sa počas neho cítila? Pociťovala si trému?
Počas finálového večera som nepociťovala skoro žiadnu trému, aj keď sa mi možno klepali nohy od nervozity, vo vnútri som bola vyrovnaná.

Obávala si sa nejakej disciplíny viac ako ostatných?
Najviac som sa asi obávala rozhovoru. Celkovo, akú otázku mi položí porota, či budem vedieť na ňu pohotovo reagovať, či sa tam nezakokcem a podobne.

Ako sa ti nakupovalo v jedných z najdrahších butikov Viedne?
Veľmi zaujímavo. Hlavne, keď som zbadala, že mám iba 100 eur a samotný opasok stál 120. Našťastie sa mi podarilo ukecať predavačku a veci mi požičala. Bola som príjemne prekvapená.

Čo hovoríš na to, že si získala až štyri z piatich titulov?
Vôbec som to nečakala. Bola som milo prekvapená, keď začali vyhlasovať a stále mňa. Bol to osobne pre mňa šok.

Aké boli tvoje prvé pocity vo chvíli, keď ti položili korunku na hlavu?
Vôbec si na to nepamätám. V tej chvíli sa mi akoby zastavil svet a začalo sa mi premietať to, čo sa stalo v minulosti a čo všetko som kvôli tomu obetovala.

Komu by si sa chcela za tento úspech najviac poďakovať?
Mame, pretože ona bola ten prvotný impulz, ktorý ma posunul do tejto súťaže. Keby mi nepovedala „choď tam“, neprihlásila by som sa a tým pádom by som nemala ani titul.

Aké sú vzťahy medzi finalistkami? Neprejavuje sa žiarlivosť? Stretávate sa? Vytvorili sa počas súťaže nejaké priateľstvá?
Priateľstvá sa vo finále preriedili a ja som vtedy zistila, ktoré sú moje kamarátky a ktoré sa iba tak tvárili. Medzi tieto kamarátky patrí Radka Hudecová, s ktorou som bola i na izbe, ale aj Veronika Matalová či Tunde Kulcsárová.

Vyhrala si kopec zaujímavých cien, medzi ktorými je aj zájazd pre dve osoby na Sicíliu. Rozhodla si sa už, s kým pocestuješ?
Ešte neviem, zvažujem dve možnosti: buď tam pôjdem s priateľom Rišom, alebo sa doplatí a pôjdem tam i s rodinou. Termín dovolenky je otvorený, teraz mám aj tak plnú hlavu maturity. Prvá dovolenka, čo ideme na Krétu všetkých 12 finalistiek, sa bude konať v júni. Takže dovolenku na Sicíliu plánujem po maturite. Myslím, že si to zaslúžim, no nie? (smiech)

Máš teraz okolo seba viac nápadníkov? Stalo sa ti už, že ťa niekto zastavil na ulici a pýtal si od teba autogram?
Áno, stáva sa mi to dosť často. Napríklad sedím cez prestávku v triede a dnu pribehnú malé deti a kričia: „Teta, dáte mi autogram?“ Alebo raz sa mi stalo i to, že som vychádzala z jedného rádia a kým som čakala na priateľa, jeden pán sa ma pýta: „Misska? To ste vy?“ Bolo to zlaté.

Ako reaguje na tvoj nový titul rodina, partner, kamaráti a spolužiaci?
Rodičia si to viac menej ani neuvedomujú, pretože som sa aspoň podľa ich slov povahovo vôbec nezmenila a tak im fakt, že som Miss Slovensko pripomínajú práve priatelia a rodina. Oni stále hovoria: „To je naša Edita.“ A čo sa týka priateľov, došlo ku ich čistke. Takže si myslím, že tí správni ostali a tí, čo žiarlili, žiarlia ešte viac. Priatelia vedia, že teraz nebudem až tak často s nimi, veľa cestujem a tak trávim málo času doma.

Páčia sa ti tvoje nové povinnosti?
Páčia, ale možno by som ich posunula až po maturite, inak sú to veľmi príjemné povinnosti.

Čo to všetko zahŕňa?
Napríklad som bola krstnou mamou levíčaťa. Spolu s Mariánom Čekovským a jednou výherkyňou z Plus jeden deň sme ich krstili na parkovisku pri OC Cassovia. Moje levíča som nazvala Emily. Bolo to také krásne. Predtým by som sa nikdy v živote nedostala k levovi a nedržala ho v rukách. Potom som bola nakrúcať aj reláciu Na streche, či Aj múdry schybí, takže teraz spoznávam mnoho zaujímavých ľudí, ktorých som doteraz poznala len z televízie a dokonca si s nimi aj tykám.

Zmenila už a zmení podľa teba výhra nejako tvoj život?
Výhra už môj život istotne zmenila. Viac sa teraz do mňa obúva bulvár, som viac na očiach a novinári veľmi radi komentujú moju rodinu. Myslím, že to zmenilo môj život od základov a mení ho čím ďalej tým viac. Zlé je na tom najmä to, že ma ľudia potom hodnotia podľa toho, čo mám na sebe, ako vyzerám a čo sa o mne dočítajú.

Tráviš viac času v Bratislave ako v Košiciach?
Približne každý víkend som v Bratislave. Využívam teraz aj svoj byt, čo som vyhrala, pretože presne na víkend mi dávajú povinnosti, čo mám urobiť. Chodím tam s rodičmi a sestrou, tak nie som sama.

Si pripravená sa osamostatniť? Vieš napríklad variť?
Ja som sa osamostatnila už v trinástich, keďže odvtedy som už v modelingu. Takže som bola sama nútená tie základy zvládnuť. Tak si myslím, že áno, som samostatná. A áno, variť viem. Tie základné veci ako polievky, vyprážané či pečené mäso alebo syr. Takže od hladu by som nezomrela. (smiech)

A ako je to so školou? Dá sa to všetko stihnúť? Sú učitelia zhovievaví?
No, tak pred jednou alebo pol jednou ráno nechodím spať, učím sa. Teraz maturujem, musím si doma sadnúť a spytovať svedomie. No momentálne mi vychádzajú dosť v ústrety, aby som si dopísala písomky – stanovia mi termín, takže sa viem s profesormi dohodnúť.

Plánuješ ísť na vysokú školu?
Asi ako každý. Presadiť sa, zarábať milióny… (smiech). Ale nie, asi najprv zmaturovať, dostať na sa vysokú školu a hlavne pokračovať v modelingu a presadiť sa ako modelka v zahraničí. Pretože ja som išla do toho v trinástich s tým, že chcem byť druhá Sklenaříková.

Je tvojím vzorom?
Áno je. A takisto aj Petra Nemcová či Andrea Verešová. Sú to ženy, ktoré dosiahli v kariére dosť veľa.

Edite veľmi pekne ďakujem za rozhovor a v mene celej redakcie jej želám úspešné kraľovanie.

Fotografie: archív Edity Krešákovej

Bude novou majiteľkou korunky krásy práve Edita Krešáková?

Som presvedčený o tom, že všetky dievčatá sú krásne a korunka by stopercentne pristala každej z nich. No len jedna sa stane na rok tou najkrajšou Slovenkou.

Bude novou Miss Slovensko práve Edita Krešáková s číslom 1? Prinášame vám rozhovor práve s touto kráskou v pravom zmysle slova. Zatiaľ je študentkou Gymnázia na Trebišovskej ulici v Košiciach. Má 18 rokov a modelingu sa venuje už od svojho útleho detstva.

Prečo si sa rozhodla prihlásiť sa práve do súťaže Miss?
Bola to pre mňa výzva a dlhoročný sen, tak som si povedala, že prečo to neskúsiť.

Ktorú adeptku typuješ na titul? Ktorá ti je najsympatickejšia?
No neviem ešte nepoznám dievčatá až tak dobre, no svoju favoritku mám, ale to si nechám zatiaľ pre seba.

Cítiš s blížiacim sa finále narastajúce napätie medzi dievčatami?
Zatiaľ sa len spoznávame a chvalabohu nebadať žiadne napätia, tak pevne verím, že to tak ostane.

Je podľa teba v Miss dôležitý len výzor?
Podľa môjho názoru výzor nie je stále dôležitý. Tá pravá krása musí ísť z vnútra a toho sa držím aj ja.

Ako ťa vnímajú spolužiaci a priatelia teraz, keď máš šancu 1:12 stať sa novou najkrajšou tvárou Slovenska?
Držia mi palce, čo ma veľmi teší a sľubujú, že mi budú posielať hlasy :)

Toleruje ti riaditeľ školy vymeškané hodiny? Ako zvládaš školu, modeling a teraz i Miss? Poraď nám nejaké tajné zbrane!
Mám individuálne štúdium, ale aj tak poriadok musí byť všade, takže sa snažím počas školy veľa nevymeškávať.

Z rôznych médií sa čitatelia mohli dozvedieť, že si už ako 14-ročná vyhrala česko-slovenské kolo súťaže Metropolitan Top Model. Aké pracovné ponuky si odvtedy prijala? Očakávaš od súťaže Miss, že sa ti ponuky znásobia?
Tú súťaž som vyhrala ako 14 ročná a dalo mi to veľa skúseností. Odvtedy som pracovala pre značky ako Chanel, Dior či Versace. Tak isto na Slovensku som sa stala tvárou pre AB kozmetiku a aj tvárou pre parfém Jklett. Precestovala som Španielsko, Malajziu, Japonsko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Francúzsko a pevne verím že spoznám aj ďalšie nové kraje.

Počas súťaže vás sprevádza jeden z najznámejších fotografov Slovenska – Jakub Klimo. Ako sa s ním pracuje? Spolupracovala si s ním už aj v minulosti?
Pracujem s ním prvýkrát a pevne verím, že nie posledný. Podľa mňa je to človek v koho prítomnosti sa nedá nesmiať a aj sa mu úžasne darí odľahčiť nátlaky pri foteniach takže si človek únavu ani neuvedomí.

Si práve vo štvrtom (maturitnom) ročníku. Aké máš plány do budúcna? Chystáš sa na vysokú školu?
V prvom rade plánujem úspešne zmaturovať a potom pravdepodobne vysoká škola, predstavu už mám ale nepadla ešte tá definitívna alternatíva. Nechajme to, ešte je to ďaleko.

Ďakujem ti veľmi pekne za rozhovor. Prajem ti veľa úspechov na maturitách, prijímacích skúškach na vysokú školu a v neposlednom rade i v súťaži Miss Slovensko 2008.

Verím, že vyhrá tá najkrajšia a už teraz sa teším na finále, ktoré sa uskutoční 4. apríla 2008 v priamom prenose v TV Markíza.

Fotografie: archív Edity Krešákovej

Budúci dopravný pilot Jozef Sabo. Pre mladého študenta je lietanie už odmalička koníčkom i vytúženou prácou.

Nádejný pilot má rád ten pocit, keď letí, má všetko pod kontrolou a môže sa tešiť z výhľadu pod sebou.

Koľko času lietaniu venuješ?
Závisí to hlavne aj od počasia. Najlepšie sa lieta počas búrky, ale to je veľmi nebezpečné. Musí byť teda relatívne teplo a na oblohe musia byť také oblaky ako ovečky a pod nimi by mal byť stúpavý prúd. V zime sa však na vetroňoch nelieta, vtedy lietam na motorových lietadlách. Keď už idem na letisko, tak tam strávim aj celý deň.

Zvykneš pred letom robiť niečo špeciálne?
Je okolo toho strašne veľa roboty. Najprv je potrebné ráno prísť, vybrať všetky lietadlá, umyť ich, vypucovať a povysávať. Potom je „brífing“- zadávanie úloh. Lietadlo alebo navijak ma dostane do určitej výšky, odpojím sa a lietam koľko vydržím.

Čo všetko musíš poznať, aby si mohol bezpečne lietať?
Musím poznať každý mrak, to, ktorý ma nadvihne, prečítať strašne veľa knižiek a potom to všetko uviesť do praxe. Najväčším umením je lietať čo najdlhšie a čo najvyššie. Existujú tri stupne vývoja. Strieborné „téčko“, o ktoré sa teraz pokúšam aj ja. Ďalším je zlaté a najvyšším stupňom je diamantové.

Aj na takomto lietadle si môžete zalietať po absolvovaní kurzu.

Vyskúšal si aj iné „adrenalínové“ športy? Čo robíš, ak práve nie si na letisku?
Keď nelietam, tak sa preháňam na bicykli alebo snowboarde, čo je niekedy pre mňa ešte väčší adrenalín.

Je lietanie to, čím by si si chcel aj zarábať?
Áno, je, len je to aj dosť náročné prejsť cez to všetko. Začína to na malých motorových lietadlách, neskôr sa prechádza od štartového pilota na motorových ku obchodnému pilotovi. Tu už sa môže lietať aj za peniaze. Potom sa robia ďalšie kvalifikácie a najvyšším stupňom je dopravný pilot. Tým by som chcel byť aj ja a lietať napríklad na linkách SkyEurope. Reálne to vidím o také 3-4 roky, keď dokončím školu.

Od malého stroja sa môžete dopracovať až k pilotnej kabíne dopravného lietadla.

Myslíš si, že riskuješ, ak si sadáš do kabíny pilota?
Určite mám rešpekt, keďže už sa mi párkrát stalo, že som mal na mále.

Čo sa ti na lietaní najviac páči?
Mám rád ten pocit, ktorý je, keď si sadnem do lietadla a letím, mám všetko pod kontrolou a vidím ten výhľad.

Mal si chvíle, kedy si s tým chcel skončiť?
Už stokrát a vždy po nejakom tom zlom zážitku. Hlavne vo výcviku, keď sa mi nedarilo pristávať .Vtedy som sa chcel na to vykašľať, lebo som si myslel, že na to nemám. Ja som však taký, že si to musím v hlave premyslieť a nabudúce to už urobím.

Foto: archív Jozefa Saba

Príjemné skoré ráno. Čo vás lákalo presťahovať sa na Slovensko?
Dobrý večer. Slovensko je krásne svojím temperamentom. Neviem presne čím to je, ale musím vám povedať, že Slovensko ma jednoducho baví. Žijú tu skvelí ľudia, je tu pokoj a zdá sa mi, že tento štát je oveľa kľudnejší ako Amerika. Každý si váži, že niekto s iným pôvodom prišiel tu a je spokojný. Často sa mi stáva napríklad v obchodoch – Ak si ma niekto všimne najprv si pomyslí: „Oh môj bože ona je šialená! Ako mohla byť tak dlho v soláriu.“ Neskôr zbadajú, že som to ja, tak sa ku mne prihovoria po anglicky a ja som šťastná, že niekomu môžem dať autogram alebo sa s ním odfotiť. Jednoducho povedané, vôbec sa nehnusia toho, že mam čiernu pokožku. Ale aj keby si to niekto myslel, je mi to ukradnuté.

Odspievali ste už sedem piesní. Aký z toho majú ľudia pocit?
(smiech) Čo mám vám na to povedať? Výskajú, skáču, tlieskajú… Ako na pravom koncerte. Dnes sa tu cítím ako doma.

Domáci hovoria, že akonáhle niekto prejde okolo vášho domu, počuť ako spievate s kapelou. Je to pravda?
(smiech) To až tak počuť? Samozrejme. Skúšať musím. Na dnešný koncert som sa hodnú dobu pripravovala, aby som divákov nesklamala. Takisto sa museli pripravovať plány, kde bude pódium, rýchle občerstvenie, parkovacie miesta a podobne. Väčší problém som mala s informovanosťou vystúpenia, nakoľko sme nestíhali tlačiť plagáty, vstupenky a ďalšie podobné veci. Nakoniec si každý prišiel na svoje. Už niekoľko týždňov vopred si ľudia kupovali lístky nielen pre seba, ale aj pre celú svoju rodinu, ako aj kamarátov. To ma samozrejme teší. Ešte aj počas vystúpenia sa predal veľký počet vstupeniek.

Chystáte sa na celoslovenské turné? Ak áno, kedy?
Určite, hoci teraz Vám neviem povedať kedy to presne bude. Tento rok to určite nebude a ak bude, tak opäť niečo v menšom. V roku 2008 ma určite ešte uvidíte.

Môžeme sa tešiť na vaše ďalšie CD?
(smiech) Áno. Nepoviem vám presné informácie, ale niečo naznačím. Už sa na tom pracuje.

k by ste mali ohodnotiť dnešné vystúpenie od 1 po 10, akú známku si pridelíte? Jednotka je najlepšia, desiatka najhoršia.
Kedže ja som zvyknutá na niekoľko tisícový dav, tak potom dám dvojku. Veď dvojka je striebro.

Ďakujeme veľmi pekne, že ste obetovali svoj čas a venovali ste sa nám. Azda sa ešte niekedy uvidíme. Dovidenia a veľa úspechov vo vašej speváckej kariére.
Aj ja ďakujem. Dovidenia.

Rozhovor prebiehal v anglickom jazyku. Interwiew je uverejnené po preklade do slovenčiny bez akýchkoľvek úprav.