Pohľad na Bohdanovce

Košice – nad Slancom (23 km)

Trasu začíname na autobusovej zastávke „Palackého“ v smere na Prešov. Odtiaľ vedie
cyklistický chodník (značkovaný písmenom C v zelenom kruhu) po pravej strane
Hornádu až na sídlisko Nad Jazerom a následne do Krásnej pri Hornáde. V Krásnej sa
odpája od značky a vedie úzkym železným mostom pre chodcov do dediny. Tu sa stačí držať hlavnej cesty, pri kostole odbočiť doprava a na semafore doľava. Takto sa po hlavnej ceste (a ôsmich kilometroch) dostaneme po rovinke do Bohdanoviec. Nasledujú 3 kilometre zaujímavého stúpania po Rákoš, ktoré uľahčuje nová hladká vrstva asfaltu.

Medzi Slancom a Izrou

Jazero Izra

Vydávame sa po asfaltovej ceste so zákazom vjazdu pre motorové vozidlá smerom do lesa. Napriek tomuto zákazu tu najmä cez víkend jazdí veľa hubárov, takže si odporúčam dávať na nich pozor. Keďže je cesta cyklochodníkom, nemusíte sa báť nových zákonov a môžete spokojne šliapať ďalej. Na prvej križovatke dvoch ciest treba ísť vľavo, hoci vpravo vedie červená trasa. Celý zvyšok cesty sa už stačí pridržiavať červeného cyklistického označenia (veľké červené “C” v bielom štvorci). Z cesty je pár výhľadov na Slanský hrad a Slanskú Hutu. Tri kilometre pred jazerom sa chodník zvažuje prudko nadol až po samotné jazero. Tu je bufet a lavičky na oddych. Kto by mal už dosť a chcel by sa vrátiť do Košíc, pri Jazere Izra je ten správny čas. Kto si trúfa na viac, môže pokračovať ďalej.

Pohľad na Kuzmice

Jedine na tomto úseku je potrebné vlastniť spoľahlivý horský bicykel a vzhľadom na náročnosť terénu je prilba nevyhnutnosťou. Nasleduje cesta mimo asfaltu v tomto ročnom období pokrytá hrubou vrstvou lístia. Na ceste zvyknú byť osamelé kamene, ryhy a blatisté prechody. Polovičku cesty tvorí prudšie stúpanie lesnou cestou vyjazdenou traktormi, ktorá sa pri potoku kríži s červenou turistickou značkou. Stále po zelenej cesta pokračuje po blatisto-kamennom povrchu, ktorý končí na okraji lesa. Odtiaľ sa už tiahne poľná cesta až do Kuzmíc.

Pole pod Slanským hradom

Z Kuzmíc sú to do Košíc samé kopce. Cez Kalšu a Slanské Nové Mesto sa po obyčajnej ceste dostaneme do Slanca, kde odbočíme doprava smerom na železničnú stanicu. Dá sa ísť aj priamo cez dedinu do Rákoša a späť po už známej ceste, ale touto 5 kilometrovou obchádzkou sa dá ušetriť veľmi strmý kopec cez dedinu a aj za ňou. Na železničnej stanici je dobré oddychové miesto s peknou atmosférou a miniatúrou Slanského hradu. Po tejto ceste ďalej pokračujeme cez Slančík do Ruskova, kde na križovatke odbočíme doľava, smerom do Bohdanoviec. V Bohdanovciach doprava a popri značke “Košice 12 kilometrov” dokončíme našu cestu až do Košíc.

Spolu 77 kilometrov, pri priemernej rýchlosti 16km/h cesta bez prestávok trvala 4 hodiny a 50 minút.

Chata pod Rysmi - najvyššie položená vysokohorská chata v Tatrách.

Navzdory nie veľmi priaznivým poveternostným podmienkam vyrážame s cieľom doraziť aspoň po Hincove plesá. Chodník vedie zo Štrbského plesa po červenej turistickej značke na Popradské pleso. Podľa hesla: „Hoštice nezastavujem!!!“ v rovnakom tempe pokračujeme smerom k Rázcestiu nad Žabím potokom. Červenú značku strieda modrá. Sivé mraky biela hmla. No nie je to až také zlé – zima nám nie je, mrholí len trochu, rožkov máme dosť. A tak sa po nekonečných úvahách nakoniec rozhodujeme, že predsa len skúsime tie Rysy. Chodník sa kľukatí v kosodrevine a strmo naberá výšku až do Kotliny Žabích plies, ktoré iba kdesi tušíme v hmle.

Reťaze prekonávajúce skalný prah z kotliny Žabích plies (fotené pri zostupe, keď sa počasie našťastie umúdrilo).

Juhovýchodný pohľad z Rysov (Bradavica, Východná vysoká, Javorov štít).

Fakty o výstupe:
Trasa: Štrbské pleso – Popradské pleso – Rázcestie nad Žabím potokom – Chata pod Rysmi – Rysy a späť
Prevýšenie: 1235 m
Čas: 7h 15 min (v závislosti na stave terénu a počasí)
Vzdialenosť: 20.8 km
Charakteristika: Túra je náročná hlavne svojim prevýšením a na niektorých miestach exponovanosťou terénu.

foto: autor

]]> http://casopis.ulet.sk/2007/10/25/nad-mrakom-za-kopcom-pod-snehom/feed/ 1 http://casopis.ulet.sk/2007/04/23/zavan-historie-a-skalolezectva/ http://casopis.ulet.sk/2007/04/23/zavan-historie-a-skalolezectva/#comments Mon, 23 Apr 2007 06:12:42 +0000 Alena Štrompová http://casopis.ulet.sk/?p=24

Hrebeňovka, ktorá stále prekvapí

Kedykoľvek túto trasu prejdem, cítim si nohy. Sémanticky teraz nemierim na istú „vôňu“, keď si večer po celom dni vyzujem vibramy a všetky živé tvory sa diskrétne vzdialia, ale na slastne príjemnú bolesť v kolenách a lýtkach, ktorá opäť signalizuje víťazstvo. Keď sa prejdem z Turne do Hrhova a zdolám hrebeňovku, spomeniem si na slová z piesne Tisíc mil. Tento turistický chodníček ma totiž stále nachytá… Akokoľvek som rozchodená a kondične pripravená.

V škatuľke na kolesách
Začiatok výletu je vždy rovnaký. Košická vlaková stanica o šiestej ráno, maličký vláčik do Turne nad Bodvou pripomínajúci zápalkovú škatuľku na kolesách. Cestou vychádzajúce slnko, zadymené železiarne, rozospaté tváre robotníkov, ktorí buď čítajú čerstvú tlač alebo prežúvajú posledné sústo raňajok pred nástupom do práce. Pár minút po siedmej sa táto vlaková atmosféra končí výstupom na stanici v Turni nad Bodvou. Smer – Turniansky hrad, ktorý vyzýva k opätovnému dobytiu.

Škodoradostný začiatok
Ak si tento výlet naplánujete počas školského roka a patríte k škodoradostným typom, prídete si na svoje. Krížom cez dedinu budete v tomto čase míňať niekoľko znechutených školáčikov, ktorých môžete podporiť škodoradostno-zlomyseľným úsmevom. Alebo poľutovať ich.(?) Postupujúc po modrej značke sa o niekoľko minút toto divadlo škodoradosti končí a privíta vás kamenná cestička na Turniansky hrad. Mierne stúpanie popri záhradkách s lákavo plodnými ovocnými stromami nahýnajúcimi sa cez oplotenie k hladnému turistovi, menší adrenalín a zvýšená rýchlosť smerom hore. To všetko nebude trvať dlhšie ako dvadsať minút.

Aby ste nešli do hája
Na plošine s rázcestím sa môžete rozhodnúť. Cesta k zrúcaninám nezaberie viac ako dvadsať minút turistickej chôdze. Ak vás zrúcaniny hradu nezlákajú, môžete pokračovať v ceste na hrebeň oproti. Terénu neznalých je potrebné upozorniť na zradnú cestu vedúci smerom dole do lesa. Nedajte sa pomýliť, táto žltá značka vedie do Hája. A váš predurčený cieľ, ak sa včas nezbadáte, môže ísť tiež do hája.

Jašteričia skúška trpezlivosti
Pred cestou na hrebeňovku sa vyzbrojte trpezlivosťou. Tento výstup pripomína boj s veternými mlynmi. V každom prípade je to veľmi zaujímavá cesta. Pri rozpálenom slnečnom dni poskakovaním po veľkých kameňoch vyrušíte desiatky malých nahnevaných jašteričiek, ktoré sa zmätene pletú pod nohy. V zime si môžete zas na šmykľavých kameňoch vyskúšať svoj zmysel pre rovnováhu. Po rovinke v sedle nastupuje stále stúpanie, ktoré azda nemá konca kraja. Nie je ani tak náročné, ako bezohľadne pohrávajúce sa s nádejou nedočkavého turistu, ktorému sa stále zdá, že už len pár metrov… Zdanie klame. A pri tomto výstupe o to viac.

Obnovený náučný chodník
A konečne na hrebeni! Otvorí sa vám nádherné krasové územie, nádherná fauna a priam neuveriteľné množstvo rôznych chrobákov. Takmer ako v stratenom raji. Kráčate po chránenom území, po chvíľke sa napojíte na udržiavaný náučný chodník, ktorý po dlhšom období obnovili vďaka US Steel Košice. Náučné tabule v perfektnom stave informujú o krasových útvaroch, faune, flóre, ponúkajú archeologické poznatky i využívanie územia v súčasnosti.

Pohľad do Zádielskej doliny
Azda najkrajšou odmenou pre všetkých turistov je pohľad z hrebeňa do rokliny. Pod vašimi nohami sa rozprestiera Zádielska dolina. Tento pohľad vyrazí dych a vzbudí rešpekt. Toto je odmena, ktorej každý rok neodolám. A neodolám ani hre na Winetoua. Postavím sa na kraj skál a z plného hrdla si zakričím. Odporúčam. Minimálne vám to zdvihne náladu.

Rozprávkové lúky na dúšok
Cesta pokračuje ešte aspoň desať minút popri nádherných skaliskách Zádielskej doliny. Potom už privítajú lúky s mäkkou trávičkou, ktorá priam vábi telo na odpočinok. Nuž ale v záujme neporušenia chráneného územia sa nezastavujeme a v sprievode silnej vône materinej dúšky, ktorej je tu ako v rozprávke, sa dostávame k hospodárskej budove na kopci.
Odtiaľto začína „zaberák“ na kolená. Pomerne strmý svah dole pomkýna do behu, ruksak nadskakuje, vy občas preskakujete popadané stromy a v takomto rýchlom tempe zbehnete k potoku. Ak včas nezabrzdíte, azda skončíte i v potoku.

Psík Uško a šošovicová polievka
Osobne patrím k turistom, ktorí sú večne hladní alebo majú ruksak večne deravý. Či už tak alebo onak, neďaleký ranč pár metrov po asfaltke, na ktorú zbehnete, ponúka záplatu na hladné bruchá. Problém však je, ak je tých prázdnych žalúdkov viac. Jeden z nich je v strakatom kožúšku s malými uškami a prosiacimi očkami. Šošovicová polievka s párkom sa mení na šošovicovú polievku bez párka. Ten vám veľmi ochotne skonzumuje miestny prítulný psík Uško, ktorý sa na pár minút stáva vaším najlepším kamarátom.

Nepríjemné a zákerné stúpanie
Takto krásne najedení a skamarátení sa poberáme bez párkov v bruchu a šťastného psíka Uška, ktorý nás nechal po dosiahnutí svojho cieľa v štichu, smerom späť k smerníku. Naším cieľom je červená značka s konečnou stanicou v Hrhove. A prichádza najhoršia zákernosť a kríza celej cesty. Pre už trochu uchodené nohy je tu prekvapenie v podobe strmého, nepríjemného a dlhotrvajúceho stúpania a stúpania a stúpania…Dosť monotónneho, medzi stromami, nič na kochanie dookola, iba dobrý pocit z prekonania výškových rozdielov. Tentoraz zdolanie tejto nepríjemnosti je jedinou veľkou odmenou a osobným víťazstvom.

Medvedie stopy v snehu
Les, ktorý privíta, býva najčarovnejší v ustupujúcej zime. Miestami sneh po kolená sa strieda s príjemným chodníkom posypaným snežienkami. Keďže túto trasu má chuť málokto zdolať, ľudských stôp je tu pomenej. Nuž, ale aby sme sa necítili úplne sami, na jar nás privítali veľké stopy prebudeného maca. Ešte šťastie, že sa nerozhodol pre večeru á la unavený turista vo vetrovke. Trasu spestruje viacero krasových útvarov, teda ak máte chuť a síl, môžete si ich pobehať a popozerať. Najkrajším útvarom je Čertova diera, ktorá je veľmi dobre ukrytá a neoznačená. Ušetrite si preto nervy a stresy, ak ju nenájdete.

Romantický závan skalolezectva
Poslednou etapou vytýčenej trasy je zostup pri zapadajúcom slnku a krúžiacimi dravcami nad hlavou. Prvý môj zostup sprevádzala obrovská modrina na zadku, keď som si fandila a tvárila sa ako zdatný skalolezec, pre ktorého je táto cesta jasličkami. Zostup do Hrhova má ráz zliezania po skalách z hrebeňa dolu, ktoré však zvládnu aj zdatnejší turisti. Pri západe slnka je to priam romantická cesta v objatí holých studených skál. A práve na tomto mieste môžete ukolísať svoju samoľúbosť, pretože uvidíte prednú dĺžku trasy, ktorú ste zdolali. V diaľke sa vypína maličký hradíček. Hrad, ktorý sme ráno dobýjali…

Zradná hrhovská stanica
Ostáva už len zísť na stanicu do Hrhova. Ak ste v tejto oblasti prvý krát, odporúčame prašné cestičky, ktoré vedú preč z dediny smerom k stanici, ktorú budete mať stále pred očami. Stanica je dosť ďaleko od dediny, a tak je zachádzanie do nej úplnou zbytočnosťou.. Pravda, ak nechcete okúsiť tunajšie pivo…

Foto: Michal VARCHOLA

Lačnov. Maličká dedinka, ktorá prekvapí nielen svojím jedinečným názvom, ale i malým počtom domčekov, ohlušujúcim tichom a panenskou prírodou okolo. Od roku 1991 je súčasťou neďalekých Lipoviec. O štyri roky nato bola táto rezervácia vyhlásená za pamiatkovú zónu. Charakteristická architektúra, kultúrne pamiatky, fauna a flóra – to všetko je predmetom ochrany, ktoré návštevníkovi miestami vyrazia dych. Lačnov a hory naokolo vám predostrú komplexný obraz slovenského horského a dedinského života. Lačnov patrí do malebného mikroregiónu Lipovce, ktorého turistické trasy vedúce z Lačnova sme sa rozhodli preskúmať.

Víta vás rezervácia Lačnov
Rezervácia Lačnov víta svojich návštevníkov drevenou tabuľou upozorňujúcou na náučnú pešiu zónu. Tu sa cesta autom po ceste tretej triedy končí, ďalej už musíte ísť po vlastných.
Hneď pri vstupe do dedinky je smerník ponúkajúci viaceré možnosti menších túr. Ak patríte medzi nadšencov nenáročnej pešej turistiky, tento kraj je pre vás ako stvorený. Turistické chodníky sú veľmi dobre označené, udržiavané, stratiť sa je takmer nemožné. Mapa v batohu tak nie je nevyhnutnosťou. Po prehliadke gréckokatolíckeho kostola zasväteného sv. Archanjelovi Michalovi a miestnej architektúry málokto odolá krásam okolitého územia.

Na Roveň po horských lúkach
Trasa vhodná aj pre menej zdatných peších turistov je smerom po červenej značke s cieľom na Roveň ( 808 m.n.m.) Táto prechádzka určite osloví najmä nekonečných romantikov a osoby hľadajúce úplný odpočinok pre dušu i telo. Je to malebná cesta po horských lúkach a pasienkoch s viacerými malými potôčikmi, ihličnatým lesom po pravej strane a ďalekým výhľadom na okolie zľava. „Červená“ končí až vo Vyšnom Slavkove.

Splynutie Braniska a Bachurne
Zaujímavosťou tejto trasy je stret dvoch odlišných geologických a geomorfologických štruktúr. Asi pol hodinku pred cieľom, ktorým je v našom prípade Roveň, sa v Lačnovskom sedle takmer plynulo spájajú Branisko a Bachureň. Naša trasa sa nachádza na hôľnatej Bachurni, ktorá je nekrasovou náhornou planinou, a teda opakom jadrového pohoria Branisko. Bachureň a Branisko sú celkami Západných Karpát. Na Lačnovské sedlo vás upozorní opäť smerník. Je to akási križovatka ciest, ktorá v jednej zo svojich „ponúk“ má i výstup na druhý najvyšší vrchol Bachurne, a to na Maguru ( 1064 m.m.m) Prvenstvo má vrchol Bachureň ( 1081 m.n.m.)

Prekvapí výhľad na Tatry
Ak dorazíte na Roveň, odmení vás, v prípade jasného počasia, výhľadom na Tatry. Našim odporúčaním je, načasovať sa na jeseň a na vhodnú polohu slnka a počkať si na Rovni na západ slnka, ktoré sa stratí práve za skalnatými vrcholkami našich veľhôr…

Magura v mäkkom ihličí
Na Rovni sa môžete rozhodnúť pokračovať v ceste až do Vyšného Slavkova, alebo sa otočiť a po tej istej trase ísť späť do Lačnovského sedla. Ak patríte medzi zdatnejších turistov, odporúčam vybehnúť si ešte aj na Maguru. Odradiť vás môže počiatočný strmý výstup, ten sa však onedlho končí na hrebeni. Tam lúky vystriedate za mäkkučký a voňavý ihličnatý les. Z Magury je nádherný výhľad na Lačnov priamo pod vami. Pre tých najnáročnejších ešte odporúčame pokračovať v turistike na Bachureň. Jeho zdolaním pokoríte najvyšší vrch tohto územia. Tí, ktorí sa túru rozhodnú ukončiť na Magure, môžu bez obáv zísť dolu po neoznačenom širokom vychodenom chodníku, ktorý vás po pár minútach bezpečne dopraví do Lačnova.

Prameň lepší ako víno
Bachureň je pre turistov hľadajúcim potešenie pre oči i ducha naozajstným rajom. Dobre označené chodníky sú spoľahlivým sprievodcom všade, kde sa vám len zažiada. Avšak popri označených cestách objavíte i množstvo „domácich“ cestičiek. Ak patríte medzi zvedavcov, určite sa nevyhýbajte veselým a zhovorčivým tunajším obyvateľom, ktorých stretnete po ceste. Tí vás s úsmevom nasmerujú na skrytý prameň, ktorý je „lepší ako víno“, ponúknu prehliadku rôznych skalných útvarov, kaňonov a iných krás, ktoré poznajú len oni sami.. A verte mi, stoja za to…

Užitočné informácie:

· Do Lačnova sa dostanete SAD z Prešova. Spoje sú však časovo obmedzené.
· Na ceste pred Lačnovom sa nachádza odbočka k unikátnej jaskyni Zlá Diera, alebo, ako to aj na mape nájdete, jaskyňa Zlá Džura.
· Lačnov je chránená pešia zóna, turisti tam majú autom vstup zakázaný.
· Neďaleko Lačnova je viacero hotelov poskytujúcich ubytovanie a služby za slušnú cenu.

Alena ŠTROMPOVÁ
Foto: Michal VARCHOLA

Ak nepatríte k tým pohodlnejším, ktorí sa po desiatich minútach šliapania do pedálov zadýchajú, potom je nasledujúci text určený práve vám. Pre tých, ktorí ešte nemali tú česť s Kojšovskou hoľou z Košíc na bicykli, prinášame našu skúsenosť. Trasu obaja radíme medzi náročnejšie, preto medzi nevyhnutnosti patrí dostatočné množstvo tekutín, prilba, sada na opravu defektov a bicykel v dobrom technickom stave. Celá trasa vedie po červenej značke a tak sa nikto nemusí báť, že zablúdi.

Pre tých menej zdatných ešte dodám, že trasa je zvládnuteľná aj pre menej trénovaných jedincov. Prečo? Ja a Michal s ktorým sme cestu podstúpili, síce už máme za sebou tisíce kilometrov, ale v daný deň sme boli obaja oslabení. Ja som deň predtým najazdil 123 kilometrov a Michal šiel spať o druhej hodine v noci (vyrážali sme ráno o ôsmej). Preto sa naozaj netreba báť prehnanej náročnosti a ďalej uvádzané čísla sú prispôsobiteľné aj na obyčajných smrteľníkov.

Stručne zhrniem, čo vás čaká (podľa našich meraní):
- prevýšenie vyše 1000 metrov
- 23,5 kilometrov po lese tam (pochopiteľne 23,5 ďalších kilometrov cestou späť)
- 5 a pol hodiny čistej jazdy (merané mimo prestávok)

8:50 Horný Bankov (400 m.n.m.) 0 km
Z horného Bankova sme šli po červenej značke smerom na Kamenný hrb. Jedno z najväčších prevýšení na malom úseku, ktoré dá zabrať. Mnohým známa trasa.

9:15 Sedlo pod Kamenným hrbom (558 m.n.m.) 2,7 km
Prvá príležitosť na prestávku. Nasleduje cesta na chatu na Jahodnej, ktorá zvykne byť trochu rozmočená a je na nej viacero kopcov. Dva z nich naozaj otestujú vašu kondičku. Práve tu sme narazili na Škodu 105L, čo nás v takom teréne naozaj prekvapilo. Poznámka pre odvážlivcov: tie obrovské mláky sú hlbšie, ako by ste si mohli myslieť.

9:50 Chata na Jahodnej (579 m.n.m.) 7,4 km
Veľká, asi 30 minútová prestávka, ktorú využívame na osvieženie. Čistý čas jazdy je približne trištvrte hodinka. Odchod bol o 10:20. Nasledovalo zdolanie zjazdovky až nahor. Pre tých, ktorí by nevedeli nájsť červenú značku, tak stačí vyšliapať hore zjazdovkou k mobilnému vykrývaču (červeno-biela veža). Odtiaľ vedie červená značka smerom na Prednú holicu. Počas celého tohto kopca sme bicykle tlačili. Nasleduje ďalšia séria kopcov nahor i nadol. Miestami je terén dosť kamenistý, preto si treba dávať extrémny pozor, hlavne na rýchlosť.

11:10 Pišivenky (774 m.n.m.) 11,42 km
Rázcestie, kde sa na červenú značku napája značkovaný chodník z Klatova. Je to optimistická zastávka, pretože je predzvesťou blížiacej sa chaty a občerstvenia. Nasleduje stúpanie až po Prednú holicu. Na Pišivenkách si vždy oddýchneme pred nasledujúcimi kopcami.

11:40 Predná holica (Chata Lajoška) (887 m.n.m.) 13 km
Megaprestávka. Chata Lajoška je horskou chatou, ktorá poskytuje ubytovanie a stravovanie. Stalo sa pre nás zvykom dať si teplú polievku (orientačne za 40 korún). Taktiež je to posledná šanca, ak chcete použit civilizovanú toaletu a hlavne doplniť si zásoby vody – po Kojšovskú hoľu už niet kde, najbližší prameň je až takmer pod jej vrcholom. Vyrážame o 12:35.
Nasleduje dosť neudržiavaná trasa, kde je miestami nevyhnutné obchádzať mláky blata cez les. Stúpanie už nie je až také drastické. Terén je dosť zradný, vytŕčajúce kamene a korene, brázdy od dažďovej vody a podobne.

14:00 Zlatoidské lúky (936 m.n.m.) 17,9 km
Ničím nezaujímavé miesto. Iba rázcestie a križovatka s modrou značkou vedúcov do dediny Zlatá Idka. Nasledujúci úsek sa už viac podobá vysokohorskému terénu. Sú tam prudšie kopce a oveľa viac ihličnanov ako doteraz. Povedal by som, že také malé košické Tatry. V určitom bode vyústi červená značka ku vleku. Váš smer je priamo po chodníku nahor. Nech vás neodradí strmosť tohto kopca, ako sme sa mali možnosť presvedčiť, s mnohými prestávkami sa dá prejsť tlačením bicyklov. Za týmto kopcom vás čaká pitný miniprameň a pri pohľade napravo už určite neprehliadnete Kojšovskú hoľu. Na asfaltke odbočte smerom do kopca, obídite meteorologickú stanicu a ste tam. Odporúčam vziať si so sebou prídavné
oblečenie, pretože kvôli úplnej absencii stromov na vrchole tam vždy fúka silný vietor.

15:40 Kojšovská hoľa (1246 m.n.m.) 23,6 km
Vrchol. Oddych, zber čučoriedok, jedlo, víťazné Zlaté oblátky a vietor. Dokázali sme to.

Späť sme šli rovnakou cestou, no bolo to už oveľa jednoduchšie. Z “Kojšovky” sme vyrážali o 16:21, o 18:30 sme už boli na Jahodnej a o 19:30 sme si dali klobásku na Hornom Bankove. Prišli sme domov ešte pred zotmením. Počas celej trasy sme robili extrémne množstvo prestávok a miestami sme sa venovali aj zdĺhavému zberu čučoriedok (nemohol som odolať), preto sa tento výlet dá zdolať za kratšiu dobu. Šancu však majú aj menej trénovaní, ktorí radi obetujú celý deň na spoznávanie košickej prírody.

Na záver chcem ešte upozorniť, že na týchto trasách by ste sa nemali pohybovať bez prilby a bicykla v dobrom technickom stave. Nepreceňujte sa. Opísaná trasa je relatívne obľúbená a tak tu hlavne počas víkendu natrafíte na značné množstvo turistov. Obaja sme jazdili zodpovedne, mali sme potrebné vybavenie a cestou späť sa Mišovi pritrafil aj defekt. Preto vám na základe vlastných skúseností radíme túto trasu nepodceňovať.

Veľa šťastných kilometrov vám prajú Ján Varhol (text) a Michal Varchola (foto)