Do Košíc zavíta lezecká špička, Dean Potter.

InfoUSA centrum pri Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach, Medzinárodný festival horského filmu a dobrodružstva Hory a mesto, Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických na Slovensku Vás srdečne pozývajú na stretnutie so skalolezcom Deanom Potterom (USA) utorok 20. apríla 2010 o 17:00 hod. Kultúrno-vzdelávacie centrum na Pribinovej ulici 1, Štátna vedecká knižnica v Košiciach

Dean Potter (nar. 18. januára 1972) je americký skalolezec, alpinista, basejumper a baseliner. Legendou sa stal pre svoje neistené sólo výstupy a rekordy v rýchlostnom lezení v Yosemitoch a v Patagónii.

Tlmočenie zabezpečené.
Vstup voľný. Kvôli obmedzenému počtu miest potvrďte svoju účasť na  infousa@svkk.sk

Zdroj: www.svkk.sk

Celoslovenské preteky v boulderingu v Košiciach.

Najbližšiu sobotu zažijú Košice tých najlepších slovenských lezcov. Už tradične v predvianočnom čase sa organizujú celoslovenské preteky v boulderingu započítavané do Slovenského pohára ako prvý pretek sezóny 2010. Druhá kategória mužov, žien a juniorov ponúkne výkony inšpirujúce všetkých nadšencov stále viac rozšíreného boulderingu. Štartuje sa o desiatej dopoludnia, finále sa začne o štvrtej. Preteká sa štýlom ZÓNA a TOP v open kvalifikácií na 8 ( 10) bouldroch po dobu troch hodín.

Súťažný bouldering (z anglického boulder – balvan) je mladá, dynamická disciplína. Cieľom je zdolať určitý počet bouldrových problémov na čo najmenší počet pokusov. Bouldrovým problémom sa označuje veľmi krátka cesta, ktorá mnohokrát nejde vyliezť na prvý pokus, dôležitá je premyslená technika.

Preteky sa uskutočnia v Košiciach na bouldrovej stene Rozlomity klubu, areál Veteriny na Komenského ulici.

Foto: www.rozlomity.sk

PeadDr. Alexander Fotul. Bývalý spolužiak, lezec a priateľ Jozefa Psotku.

Lásku k horám budoval v spoločnosti známeho horolezca Jozefa Psotku, ktorý pätnásteho októbra 1984 ako prvý Slovák vyšiel bez kyslíka na vrchol Mont Everestu. Tvrdí, že jeho život ovplyvnili tri veci: rodičia, skauting a horolezectvo. V spomienkach na zosnulého J. Psotku nám jeho priateľ, horolezec, športový tréner a dnes riaditeľ neziskovej organizácie Filia PaedDr. Alexander Fotul ponúkol pohľad aj na málo verbalizovaný duchovný rozmer horolezectva.

Kedy a kde ste sa spoznali s Jozefom Psotkom?

S Jožkom Psotkom som sa prvýkrát stretol na Gymnáziu Šrobárova v Košiciach, boli sme spolužiaci. Do tej istej triedy chodil už vtedy výkonný lezec Milan Merešš, ktorý nás navnadil, aby sme si išli vyskúšať lezenie na Jánošíkovu Baštu (neďaleko Kysaku, pozn. autorky). Spolu s Jožkom a ešte spolužiakom Bartolomejom Vargom, z ktorého tiež vyrástol horolezec, nás to oslovilo, no najviac Jožka, ktorý sa stal najslávnejším v celom Československu.

Ako hlboko sa vás dotkla prvá lezecká skúsenosť? Zrejme ste ju nepovažovali iba za spestrenie voľného času, keď ste sa dostali i na tatranské štíty…

Lezenie sme brali veľmi vážne a zodpovedne. Čo sa týkalo fyzickej prípravy, trénovali sme po škole i počas nej. Patrilo k tomu plávanie, posilňovanie, beh, bicyklovanie… Napríklad cez prestávky sme traverzovali pod oknami gymnázia, budova je z tehál, a tak sme si mohli precvičovať silu prstov na rukách, súťažili sme, kto dôjde najďalej bez spadnutia. Pamätám sa, ako Jožko poprosil učiteľa telesnej výchovy, aby si mohol trochu zabehať na dvore a po získaní súhlasu zabehol sto okruhov. To bol typický on. Cieľavedomý a keď vedel, čo chce a pre čo bojuje, zaťal sa a podrobil sa prísnej príprave, bol nám často príkladom. Milan Merešš behával bosý v zime po záhrade, aby si zvykol na oziabanie prstov pri zimnom tatranskom lezení. Ja som spával nahý, prikrytý iba dekou celú zimu doma v predsieni na starej drevenej debne, kde sa teplota pohybovala pri nule. Od začiatku sme chceli byť pripravení a odolní do Tatier. Aj na maturitu sme sa pripravovali na bicykloch. Zobrali sme bicykle, každý dostal od mamky liter mlieka, dva krajce chleba natreté maslom, zobrali sme si potrebné otázky na maturitu a šli sme do lesov za Košicami, učili sme sa v prírode. Žil v nás športový duch a mali sme prísne zásady, ktoré nebolo možné porušiť.

Horolezectvo je nielen fyzicky ale aj finančne náročný šport. Ako ste riešili túto oblasť, keď ste ešte boli študentmi?

Prirodzene, v tom čase nebolo ani peňazí, ale ani toľko dostupného lezeckého materiálu. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. Skoby sme vyrábali vlastnoručne, železo sa buď kúpilo alebo zohnalo, karabínky sme získavali od požiarnikov. Odev bol tiež veľmi jednoduchý, veľa nám ušili naše mamky. Keď som začínal, mal som jednu starú vojenskú blúzu s celtovinou, ktorá sa tak rýchlo nezodrala, pretože vtedy sa ešte nepoužívali sedačky, istili sme cez chrbát. Najlepšie topánky boli vojenské, na ktoré nám v Zlíne nabili vibramové podrážky.

Horolezectvo učí zodpovednosti

Jozef Psotka na vrchole Kančenčongy (Himaláje), 8 598 m.n.m.

Čo pre vás znamenalo, prípadne znamená horolezectvo? Radosť z počtu vylezených ciest, alebo by sme mohli uvažovať aj o akomsi duchovnom rozmere?

Horolezectvo má dva rozmery – športový, výkonnostný a duchovný. Vrcholový šport bolí, keď sa športovec intenzívne pripravuje, často ho bolí celé telo, je na hraniciach svojich možností a nemá čas obzerať sa dozadu. Ale ak uvažujeme o tom, že človek je harmonická bytosť a má byť prínosom pre svoje okolie, nemôžeme všetko postaviť iba na výkon. Treba zostúpiť a vrátiť sa aj k  ľudským rozmerom. Aj my sme skalolezectvo či horolezectvo nepostavili na dosahovaní športových výkonov. Áno, zaznamenávali sme si cesty, ktoré sme preliezli, aj ich náročnosť, ale to pre nás nebolo podstatné. Podstatné bolo, čo sme spolu zažili a hlavne podanie ruky na vrchole, ktoré nikdy nebolo formálne. Bolo tichým dôkazom, že sme to dokázali spolu a pri pohľade na lano, ktoré má samozrejme hrubo-pragmatický význam, sme cítili jeho symboliku, a to, že nás viaže niečo nesmierne pevné, niekedy priam na hranici života a smrti: dôvera a priateľstvo. A ešte ma margo otázky, prv, ako sme sa  s Jožkom  vybrali  v nedeľu  liezť, stretli sme sa ráno na omši v Dóme sv. Alžbety, našim obľúbeným miestom bol Oltár sv. Jozefa.

Bol Jozef Psotka veriaci?

Jozef pochádzal z veriacej rodiny. Keď sa vrátil z himalájskej výpravy, sedeli sme u neho doma v kuchyni, kde si liečil omrzliny v lavóre s vodou. Jeho mamka kdesi odbehla a to, čo vtedy povedal, mi dodnes znie v ušiach: Saša, veľmi dobre sa mi lezie, kým je mamka na žive. Dáva mi istotu, lebo viem, že sa za mňa modlí. Akoby to boli prorocké slová. Keď odišiel na Mt. Everest, jeho mamka už nežila a Jožko sa, žiaľ, nevrátil. Táto skutočnosť je viac ako symbolická, je to faktický dôkaz, že existujú úžasné sily, ktoré nás vedia podržať, ktoré nás vedia v rozhodujúci moment podoprieť. Hovorím o situáciách, keď nám niečo nevysvetliteľné našepkáva, aby sme neliezli do cesty a varuje, nech to radšej necháme aspoň pre danú chvíľu. Sám som presvedčený, že nemá význam ísť hlavou proti múru v duchu indiánskeho príslovia nechoď do vopred prehratého boja. Ani  horolezec by nemal ísť do rizika, ktoré je evidentné a je väčšie ako percento úspešnosti.  Horolezectvo učí zodpovednosti, ibaže Jožko Psotka už expedíciu nemohol odmietnuť. Liezol i na počesť mamky. Všetky svoje výkony vnímal ako výkony za nás všetkých, za národ. Avšak čo bolo pre Jožka charakteristické, nikdy nebol nikým viac ako kamarátom Jozefom Psotkom z Košíc. Netúžil byť uctievanou hviezdou.

Horolezectvo patrí medzi extrémne športy s pravidelným zoznamom smrteľných nehôd. Napriek tomu stále láka a mnohí, ktorí s lezením začnú, už tomuto volaniu nedokážu odolať.

Musím uznať, že horolezectvo je šport, kde sa často podávajú obrovské výkony na hranici života a smrti. Ak však nebudeme uvažovať v dimenziách extrémneho horolezectva, ale v rozmeroch rekreačného lezenia, treba povedať, že je v ňom predovšetkým veľa harmónie. Keď ju lezec dokáže spojiť s uspokojujúcim športovým výkonom, vznikne nezabudnuteľný zážitok.

Nepostavím sa na kvet, radšej ho obídem…

Venovanie a podpis Jozefa Psotku na zadnej strane fotografie.

Čo konkrétne máte na mysli pod slovom harmónia?

Pri stúpaní tatranskými dolinami ovanie človeka mystika. Zanecháva za sebou každodenné lopotenie sa a starosti, ktoré sa zdajú byť čím ďalej tým viac malichernejšie. A potom, už úplne na vrchole štítu, pri pohľade na mraky, prípadne malinké dedinky a domčeky, pocíti neuveriteľnú čistotu a blízkosť k Bohu. Horolezectvo neznamená iba podávanie športových výkonov, štatistické zapisovanie počtov a náročnosti ciest. V prvom rade je o pocite, ktorý napĺňa pri zdolávaní cesty a o obdivovaní drobných zázrakov a krás. Zoberte si napríklad kvietok rastúci vo výške dvetisíc metrov nad morom, jeho jasnú farbu alebo aj malý potôčik ukrytý v štrbine.

Má horolezec  čas aj  na obdiv?

Skalolezectvo je niečo iné ako horolezectvo. V skalolezectve sa skôr podávajú športové výkony spojené s počtom nalezených ciest a ich náročnosťou. Ale v horolezectve, ak chce človek akceptovať všetky zásady bezpečnosti pohybu vo vysokohorskom teréne, priam musí mať čas. Keď blúdi očami po skale a hľadá pevné záchytné body, nachádza i rôzne rastlinky, puklinky a všetky tie prečudesné tvary. V takejto výške by som kvietku nedokázal ublížiť, radšej ho nejakým spôsobom obídem, nepostavím sa naň, akoby som ho mal zničiť. Tu má inú hodnotu ako na lúke medzi množstvom iných…

Aby sme sa vedeli pozrieť do zrkadla

Hovorí sa, že na štítoch je človek bližšie k Bohu. Ako blízko má horolezectvo k týmto duchovným rozmerom?

Asi veľmi blízko. Je ťažko povedať o niekom, že je úplne neveriaci, ktorý naozaj ničomu neverí. Takýto človek by sa asi na horolezectvo rýchlo nedával, považoval by to azda za ľahtikárstvo. Veriaci človek vie, že je v božích rukách a má svojho anjela strážneho, niekde v podvedomí cíti, že ho podrží, pomôže a pošepká, ak by bolo najhoršie. Na druhej strane vedomie, že stúpam kdesi veľmi vysoko, priam k nebesiam a všetko pozemské ostáva podo mnou, dáva horolezectvu iný rozmer. Verím, že polovica lezcov sa pred nástupom aspoň v duchu prežehná a poprosí o pomoc. Patrí to k istej psychickej príprave lezca. Dodáva istý pokoj, pomáha cítiť sa bezpečnejšie, aj keď vliezam do náročnej cesty.

Pocítili ste aj vy osobne  božiu prítomnosť na skalách?

Áno, je tam. Božia prítomnosť, ktorá je doplnená ľudskou blízkosťou a úprimnosťou i preto, lebo pri lezení jeden druhému odovzdáva to najlepšie a najúprimnejšie, čo v danej chvíli odovzdať môže.

Aké hodnoty môže vniesť horolezectvo do každodenného, civilného života?

Veľmi veľa a mám obavu, že sa to nedá jednoducho povedať. Môj život ovplyvnili tri veci: štandardná rodinná výchova dvoch rodičov, skauting a jeho ideály postavené na čistote a do tretice horolezectvo. Sú to platformy, na ktorých zakladám svoje bytie a vďaka nim nemôžem   zlyhať. Horolezectvo aj skauting učí takému konaniu, ktoré mi prízvukovali i rodičia: rob tak, aby si sa vedel každé ráno pozrieť do zrkadla. Váhu ich slov som si uvedomil mnohokrát potom, keď som nemal prácu, bol som politicky diskriminovaný a nevedel, z čoho budem živiť svoju rodinu. Práve vtedy som si uvedomil, že nemôžem sám seba zradiť, aby som mal odvahu hľadieť na seba v zrkadle, keď sa ráno holím…Takže adekvátne k tomu som vždy konal a dnes, ak by sa ma niekto opýtal, či by som sa chcel vyhnúť prežitým nepríjemnostiam, veľmi rozhodne odpovedám nie, lebo vďaka nim mám pre seba väčšiu hodnotu.

(písané pre Úlet a Katolícke noviny)

Foto: autorka a archív PaedDr. Alexandra Fotula

Telocvična v Rozhanovciach je v okolí jediná.

Táto dedina sa nachádza približne 10 km od Košíc. Rozhanovce sú jednou z najväčších obcí v celom okolí. Nájdete tu aj zdravotné stredisko, lekáreň, miestne obchody a okrem iného aj materskú a základnú školu, pri ktorej je aj veľmi obľúbená telocvičňa.
Nájdete tu rôzne stroje a náradie na cvičenie.
Prečo je taká obľúbená? Pýtali sme sa na to Ľuboša Takácsa, riaditeľa Základnej školy v Rozhanoviach. Podal nám síce skromné, ale veľmi dôležité informácie. Aké plusy má podľa neho rozhanovská telocvičňa?

- telocvičňa je v okolí jediná
- oproti bežným telocvičniam prináša veľké rozmery
- dôležitá je aj cena vstupného, ktorá je veľmi prijateľná
- mäkký povrch kvalitnej podlahy
- slušne vybavená posilňovňa
- vynikajúce služby (napr. príprava hracej plochy podľa želania) v cene
- možnosť hrať tenis
- dobrá poloha
Môžete si zahrať tenis, futbal, volejbal, či hádzanú.
Fotografie: autor

Od 2. do 18. mája 2008 sa v Kanadských mestách Québec a Halifax odohrávajú Majstrovstvá sveta 2008 v hokeji. V sobotu odohrali slovenskí hokejisti svoj prvý zápas. Ich súperom bolo, tak ako aj minulý rok, Nórsko.

Po začiatku úvodného buly sa dlho nič nedialo. Až napokon v 10. minúte vylúčili nášho hráča Andreja Podkonického. Slováci boli oslabení, ale nedostali ani jeden gól. Naopak, Nórsko v našom oslabení dostalo od Tibora Melichárka úvodný gól stretnutia. Slovensko vyhrávalo nad Nórskom 1:0. A takto nezmenená sa skončila aj prvá tretina úvodného stretnutia.

Druhá tretina sa pre Slovákov začala veľmi príjemne už v 21. minúte stretnutia. Po 15 sekundách hry strelil úspešne puk za nórskeho brankára Andreho Lysenstoena Juraj Koľník. Pri góle mu asistoval Marcel Hossa. Slovensko vyhrávalo nad Nórskom už 2:0. Keď v 27. minúte vylúčili nórskeho hráča Mortena Aska, v našej presilovej hre sme dali tretí gól. Jeho strelcom bol kapitán mužstva Róbert Petrovický. Slovenskí hráči tak viedli 3:0. Tento stav sa však rýchlo zmenil, pretože v 28. minúte náš brankár Ján Lašák nezachytil puk od Mathisa Olimba. Nóri znížili stav stretnutia na 3:1. S takýmto stavom sa skončila druhá tretina. Slovensko ju vyhralo 2:1.

Na začiatku tretej tretiny nám k ďalšiemu gólu stačilo málo času. Marcel Hossa si v úvodnej buly tretej tretiny vybojoval puk a prešiel s ním do útočného pásma. Trvalo mu to len 7 sekúnd a hneď aj strieľal gól. V 41. minúte Slovensko vyhrávalo nad Nórskom 4:1. Väčšina tretiny sa odohrávala v našom útočnom pásme, takže Ján Lašák v bránke veľmi veľa práce nemal. Naopak, ten nórsky mal čo robiť, aby strely od zverencov Júliusa Šuplera zachytil. Celkom sa mu darilo až do 59. minúty, kedy ho už po piatykrát slovenskí hráči prekonali. Na tento posledný gól v stretnutí Petrovi Podhradskému asistovali hráči Peter Húževka a Peter Fabuš. posledná tretina sa skončila s výsledkom 2:0 pre Slovensko. Zápas tak pre Slovensko skončil príjemným výsledkom 5:1. Podarilo sa nám prekonať výsledok z minulého roka, kedy sme nad Nórskom vyhrali 3:0.

Takýto vstup do šampionátu je veľmi dobrou vizitkou Slovenského mužstva. Ďalšie zápasy si v základnej C skupine Slováci zahrajú s Nemeckom a Fínskom.

Slovan Bratislava napokon vyhral sezónu 2007/2008 a stal sa tak obhajcom titulu. Košice sa stali vicemajstrami a domov sa vrátili s krásnymi striebornými medailami.

Tento zápas bol veľmi napínavý. Keďže Košice obrátili stav série z 0:3 na 3:3, bolo to jasným dôkazom toho, že sa vo finále stretli dve najlepšie mužstvá. V prvej tretine sa vážnejšia strela od Hreusa mohla stať prvým gólom pre Slovan až v 15. minúte. Košický brankár však tomu zabránil a Hreus trafil iba žŕdku. V 18. minúte sa pred bránku postavil Kuľha. Jeho strelu Lipovský zachytil, no Dömeho strelu už nemal ako. Po prvej tretine tak Slovan Bratislava viedol 1:0.

V úvode druhej tretiny mohli Košice vyrovnať, keď sa pred Hoviho dostali hráči Huna a Gron. Táto akcia im nevyšla, pretože trafili iba hornú žŕdku. Košičanov to neodradilo a ďalej sa pokúšali o vyrovnanie. Slovan však bránil a aj puk tečovaný od Šimurdu nepustili za bránu. 36. minúta pre Košice priniesla ďalší výsledok domáceho tímu. Kapuš posunul tečovaný puk od Pavlasa pomedzi betóny košického brankára. Košice tak prehrávali už 2:0. Snažili sa ešte počas tejto tretiny stav zmeniť no Bartošovu ani Ščurkovu strelu ďalej obrancovia Bratislavy nepustili. V závere tretiny sa Bratislavčania mohli tešiť z Hreusovej strely, ale výborný Lipovský ju udržal a nepustil za bránkovú čiaru. Výsledok po druhej tretine zostal nezmenený, 2:0 pre Slovan.

Posledná časť finálového zápasu bola asi najnapínavejšia zo všetkých. V 47. minúte si košickí obrancovia nevšimli Kuľhu, ktorý sa pred Lipovského bránkou pohral s pukom a napokon ho poslal aj do siete. Samsung Aréna už začala oslavovať majstrovský titul. Túto náladu však v 53. minúte zmenil prvý útok Košíc. Útočník Špilár si vybojoval puk a prekorčuľoval s ním až na bratislavské pásmo. Tam si ho vymenil s Faithom, ktorý zároveň prekonal Hoviho. Košice obrátili stav na 1:3. Košičania hrali na doraz a to sa ukázalo aj v 55. minúte pri práci Weissmanna a Šimurdu. Tí puk prihrali rovno na Ščurkovu hokejku a jemu nezostávalo nič iné, iba vystreliť puk. Úplne zblízka tak Ščurko dal svoj prvý gól v tejto sezóne a načasoval si ho rovno na finále. Znížil stav na 2:3. Tento výsledok sa stal zároveň aj konečným.

Slovan Bratislava napokon vyhral sezónu 2007/2008 a stal sa tak obhajcom titulu. Košice sa stali vicemajstrami Slovenskej republiky a domov do Košíc sa vrátili s krásnymi striebornými medailami. V sobotu 12. 4. 2008 sa v Steel Aréne konalo posledné rozlúčenie so sezónou 2007/2008 a hokejistami HC Košice. Takmer dve hodiny sa stovky fanúšikov lúčili so svojimi hráčmi. A vyplatilo sa im to, pretože pár z nich si odnieslo aj autogram niektorého z hokejistov.

Najbližší zápas sa bude hrať až v budúcej sezóne 2008/2009, ktorá sa začne v septembri. A ako povedal prezident klubu Ľubomír Veme, Košice budú bojovať o titul aj budúcu sezónu a hrať budú ako „buldoci“. Tak dúfajme, že sa tieto slová naplnia a v sezóne 2008/2009 sa Košice budú tešiť už ako majstri.

Fotografia: hckosice.sk

Na záver po zápase Košičania svoje víťazstvo oslávili spolu s fanúšikmi na ľade.

28.3.2008 sa veľký boj o postup do finále konal v košickej Steel Aréne. Domáce mužstvo začalo hrať naplno a hneď v 1. minúte sa Jaroslavovi Kmiťovi podarilo streliť gól do skalickej brány. Košice viedli 1:0. Skaličanom sa to nepáčilo a tak v 16. minúte Žigmund Pálffy s nahrávkami od Hartmanna a Mikúša vyrovnali stav na 1:1. Keď v 17. minúte vylúčili košického hráča Špeldu, Záhoráci využili presilovku a Juraj Mikúš spoločne s Vlkom a Gründlingom prekonali Miroslava Lipovského. Na východe viedli v prvej tretine 2:1.

Na začiatku 2. tretiny Košičania využili presilovú hru a po prihrávke od Droppu Kmiť opäť prekonal skalického brankára Rybára. Vyrovnal stav stretnutia na 2:2. Celá Steel Aréna sa veľmi tešila. To im však dlho nevydržalo, pretože 18 sekúnd po tom Miro Lipovský nezachytil puk, ktorý do brány strelil Pašek. Košice prehrávali 2:3. Neistota košického gólmana priniesla ďalší gól Skalici. Strelou takmer do prázdnej brány v 25. minúte Kocák zvýšil skóre. Skalica viedla dvojgólovým náskokom 4:2. Košická presilovka piatich proti trom priniesla šťastie domácim v 27. minúte, keď Stano Gron strelil presne z uhla a zmenšil rozdiel na 4:3. Spolupráca Kmiťa a Hunu priniesla vyrovnanie stretnutia, keď Ivan Droppa z modrej čiary strelil puk do skalickej bránky – 4:4.

V 46. minúte Skaličania nevyužili presilovku a brankár Košíc strelu od Pálffyho úspešne zadržal. Neskôr mal košický útočník Richard Jenčík viac šancí na to, aby mohol zvýšiť stav stretnutia. Pri hre štyroch proti štyrom v 48. minúte vypálil puk od modrej čiary Javín a Michel Miklík puk posunul ďalej za bránkovú čiaru. Tento jediný gól v tretej tretine priniesol Košiciam postup do finále. Šancí však v poslednej časti zápasu bolo veľa. Skaličania mohli aj vyrovnať stretnutie, no brankár Miroslav Lipovský za seba puk nepustil. Košice mali tiež šance, ale skalický brankár Pavol Rybár zachytil strely košického mužstva.

Košiciam sa v domácej Steel Aréne podarilo zvíťaziť a tak vyhrali aj celú sériu – 4:3. Na záver po zápase Košičania svoje víťazstvo oslávili spolu s fanúšikmi na ľade. Dlhou šou tak pobavili nielen publikum, ale aj celý tím, ktorý sa stará o košické mužstvo. Prvý finálový zápas sa odohrá 31. 3. 2008 v bratislavskej Samsung Aréne. Druhý 1.4.2008 opäť v Bratislave. V domácej Steel Aréne sa prvé finálové zápasy medzi HC Košice a HC Slovan Bratislava odohrajú 4. 4. a 5. 4. 2008.

Fotografia: hckosice.sk

Okrem stvárania malých zákerností protihráčom, si mohli diváci vychutnať dokonalé narábanie s loptou – driblovanie, žonglovanie, triafanie z diaľky a „trojmetrové“ výskoky na kôš.

Úvod večera odtancovali Steelke dobre známe slečny v minimalistických oblečkoch – cheerleaderky z Tanečného štúdia Hviezdička. Treba uznať, že lákali pohľady nielen na svoje odhalené, ale aj kvalitne ohybné telá.

Tanečnice vystriedal exhibičný zápas košických basketbalových nádejí. Tento prívlastok patril dievčatám a chlapcom, ktorí sa venujú basketbalu popri štúdiu na základnej škole. Nápad to bol vcelku dobrý. Zápas bol svieži – trval len dve päťminútovky, zmiešané dievčensko-chlapčenské družstvá sa stihli po nablýskanej palubovke dosýta ponaháňať i dať niekoľko košov. Konečný stav: Naspídované veveričky – Motorové myši 13:09.

Pred samotnými Harlemákmi ešte vyšiel popod reflektory maskot tímu Globie s hlavou v podobe glóbusu. Predviedol klasickú zábavku s divákmi, ukázal, že vie aj zabrejkovať či postvárať typické šašovské flípky.

Napokon prišiel čas vytúžených basketbalistov. Najprv sa predstavil súperiaci zelený tím Washington Generals a hneď za nimi dostali nepomerne väčší priestor červeno-bielo-modrí Harlem Globetrotters. Svoje loptové umenie rozbehli v rozohrávke s názvom Magic circle. A tak sa mohli diváci postupne zoznámiť s týmito pánmi – Big Easy, General, Airport, Stormin, Hollywood, Slick, Lefty a Handles.

Počas prestávky sa objavil aj druhý maskot - nafukovací Big G.

fotografie: Čifo, harlemglobetrotters.com

]]> http://casopis.ulet.sk/2008/03/11/zabava-ci-sklamanie/feed/ 1 http://casopis.ulet.sk/2008/03/10/kosice-su-v-semifinale/ http://casopis.ulet.sk/2008/03/10/kosice-su-v-semifinale/#comments Sun, 09 Mar 2008 22:20:43 +0000 Kristína Ficeriová http://casopis.ulet.sk/2008/03/10/kosice-su-v-semifinale/ Po piatom štvrťfinálovom zápase sa Košice prebojovali do semifinále. Stav série pred týmto zápasom s Popradom bol 3:1, ale po jeho skončení Košice vyhrali štvrťfinále za stavu série 4:1.

Celé sa to začalo v 7. minúte, keď prvý gól strelil Rudolf Jendek, ktorý na ľad naskočil rovno z trestnej lavice. Pri tomto jedinom góle v prvej tretine mu asistoval hráč Rudolf Huna. Popradčanom sa stav vyrovnať nepodarilo.

V nasledujúcej tretine sa hráčom HC Košíc podarilo zlepšiť stav v 22. minúte na 2:0. Strelcom gólu bol Marcel Šterbák za spolupráce Petra Bartoša a Juraja Faitha. Následne na to v 26. minúte Popradčan Buc prekonal košického brankára Miroslava Lipovského. A Popradu tak zlepšil stav na 1:2. Košickí hráči nelenili a v 34. minúte si vybojovali dvojgólový náskok vďaka Marekovi Bartánusovi a spolupráce Rudolfa Jendeka. V polovici stretnutia tak Košice viedli 3:1. Poprad sa im však odplatil, keď v 37. minúte Kroták prekonal Lipovského. Stav sa tak zmenil na 3:2. A Košice vyhrávali aj na konci druhej tretiny.

Posledná tretina sa začala veľmi napínavo. Košice hrali v oslabení a tak mal Poprad šancu na vyrovnanie. Vylúčenie košického hráča Gabriela Špilára tak potrestal Buc, ktorý vyrovnal hru na 3:3. To sa mu však neskôr v 49. minúte vrátilo. Buc bol vylúčený a to Košice využili. Huna trafil do popradskej brány a zmenil stav zápasu na 4:3. Po návrate Buca na ľadovú plochu sa stav opäť vyrovnal na 4:4. Ale v 54. minúte Juraj Faith naskočil na ľad z trestnej lavice, kde sedel spolu s Petrom Bartošom a nahrávkou Juraja Kledrowetza zvýšil skóre na 5:4. Popradčanom sa to zmeniť už nepodarilo. Ku koncu tak hrali bez brankára Šimonoviča, ktorý dostal aj osobný trest za nešportové správanie. V 59. minúte Erik Weissmann nahral Rudolfovi Hunovi a ten nasmeroval puk do prázdnej brány. Košice si postup do semifinále vybojovali konečným výsledkom stretnutia 6:4 a celkovým stavom série 4:1.

Košiciam sa tak podarilo sériu ukončiť v domácej Steel Aréne. Svoj postup oslávili ešte v aréne spolu s fanúšikmi. Na záver si brankár Miro Lipovský obliekol dres, ktorý dostal od košického fanklubu. Na oranžovo-čiernom drese bola jeho prezývka „Lipka“ s číslom 88. Poriadne sa na ľade vybláznil s kolegami a na úplný záver urobil aj kotrmelec, bez ktorého by víťazstvo určite dostatočne neoslávil.

Najbližší zápas v košickej Steel Aréne sa odohrá 17. marca v pondelok o 17:00. Náš súper ešte nie je známy.

Šport je hlavne o pohybe a ten je samozrejme prirodzený. Keďže človek je tvor, ktorý sa už pred miliónmi rokov naháňal za mamutmi a podobnými zvermi, športovanie je preňho prirodzené. Vtedy si samozrejme neuvedomoval, že tým robí aj niečo pre svoje zdravie a vypracovaný zovňajšok. Jeho prioritou bolo nakŕmiť svoje hladné deťúrence a to bez akejkoľvek ujmy. Šport patrí k oblasti, kde dominujú najsilnejší, najrýchlejší a teraz už možno aj najbohatší .Za svoje výkony, ktoré neraz presahujú všedný priemer, boli vždy obdivovaní. Už v starovekom Grécku každý túžil po tom, aby mohol získať krásny olivový veniec a aby sa stal olympijským víťazom. Teraz je tomu tak samozrejme tiež. Ako však asi každý vie, táto túžba sa minimálne sto násobila, a to som ešte prižmúrila všetky oči, hoci ich mám len dve. Čo už. Peniaze hýbu svetom.

Každému, kto len trošku sleduje dianie okolo seba, dôjde, že športy, ktoré sa len sčasti vymykajú bežnému normálnu, sú dnes už aj na Slovensku in. Azda k najznámejším extrémnym športom patrí bungee jumping. Niektorí sa možno pri pomyslení, ako títo dobrodruhovia skáču do „neznáma“, len poklepkajú po hlave a pomyslia si svoje. Avšak pre nich je pocit z voľného pádu a bezváhového stavu priam neskutočným zážitkom. Aj keď je tento šport považovaný za veľmi nebezpečný, pravdou je, že bungee jumping je bezpečnejší ako jazda autom. A keďže svet patrí optimistom, aj pri takomto skoku inak myslieť nemôžme.

V súčasnosti si už môžeme vybrať z neuveriteľného kvanta ponúk tzv. novodobých športov. Ich cieľom je hlavne vyplaviť z našich nadobličiek čo najviac adrenalínu a prekonať vlastný strach, ale aj odbúrať každodenný stres. Zároveň nám umožňujú zažiť pocit vzrušenia, ktorý sa v bežnom živote nevyskytuje veľmi často. Teda ak nepočítam ranný beh na autobus. Rovnako je to aj pocit slobody a to, že v danom momente na nič iné nemyslíme a naše starosti pre nás už nie sú starosťami. Takéto športy majú na našu psychiku úplne iný účinok ako napr. golf , či behanie.

Medzi ďalšie obľúbené adrenalínové športy patrí paragliding, parasailing (ten som aj sama vyskúšala a naozaj to stálo za to), rafting, paintball,skalolezectvo, le parkour (je to umenie pohybu), speed-skiing, skicross (kontaktná lyžiarska disciplína), freeride (jazda vo voľnom teréne), boardercross, mountainbike downhil, moutainboard (letná alternatíva snowboardingu) atď.

Boom týchto športov intenzívne využíva aj Slovensko organizovaním rôznych podujatí. Vyskúšať, aký veľký blázon vo vás drieme, môžete napríklad v Jasnej v Nízkych Tatrách. Pravidelne sa tu konajú akcie v lete pre bikerov a v zime podujatia pre nadšencov lyžovania a snowboardingu.

Čo je teda lepšie? Riskovať a plniť známeho „bobríka odvahy“, alebo sedieť doma na zadku a len si predstavovať, koľko nových zážitkov sme mohli na vlastnej koži zažiť? V tom nám však zabránil strach , ktorému sme sa nevedeli v danú chvíľu postaviť zoči-voči. Ani ja by som to nevedela vystihnúť lepšie, ako sa to podarilo jednej veľmi múdrej osôbke: “Neber život príliš vážne, aj tak z neho nevyviazneš živý.“

Ja osobne patrím medzi tie „akčnejšie“ typy, ktoré sa rozhodne pri partičke šachu nezabavia, a teda môj vzťah k extrémnym športom je len a len pozitívny. Na názor na extrémne športy som sa opýtala aj učiteľa telesnej výchovy na SPŠD v Košiciach: “Aj keď ochrana zdravia pri týchto športoch je relatívne vysoká, stále je tu však riziko úrazu, smrti, v porovnaní s klasickým športom. Sám som si všimol, že počet mladých, ktorí sa venujú adrenalínovým športom, stúpa. Tento počet na druhej strane klesá v závislosti od miery zodpovednosti voči rodine, deťom. Môj názor na tieto športy je dosť rezervovaný. Asi je to spôsobené i vekom.“

foto: autorka, internet